Hankine vianočné prianie

Máte radi Vianoce? Pre Hanku to bol ten najkrajší deň v roku.

Každý rok na Vianoce bola Hanka doma s rodičmi a chrumkala sladké medovníčky. Hankina maminka sa zvŕtala pri sporáku, ocko nahlas čítal vtipy z novín a bolo im dobre. Večer si sadli k stromčeku, ktorý sa striebristo ligotal a rozbaľovali darčeky.

„Ach... tak veľmi by som chcela, aby aj tieto Vianoce boli také krásne,“ pomyslela si Hanka smutne. Tento rok totiž musela stráviť Štedrý deň v nemocnici. Hanka od rána ležala v postieľke a mračila sa na celý svet. „Toto sú tie najhoršie Vianoce na svete. Kde sú vlastne mamka s ockom? Sľúbili, že ma dnes prídu navštíviť...“

Vŕŕŕzg... Pootvorili sa dvere nemocničnej izby. Bola to sestrička. Pred sebou tlačila čosi, čo vyzeralo ako vešiak na kabáty a na vrchu bola akási fľaštička.

„Toto je infúzia,“ vysvetlila sestrička. „Je v nej veľa vitamínov, ktoré tvojmu telu pomôžu.“
„Infúzia?“ začudovala sa Hanka, ktorá ešte čosi také nevidela. „Dúfam, že bude chutiť sladko ako jahodový džúsik! Alebo ako wafle so šľahačkou.“
„Infúzia sa nepije ani neje,“ usmiala sa sestrička. „Bude ti tiecť priamo do žily.“

Hanka uvidela v sestričkinej ruke veľkú ostrú ihlu. Hneď jej bolo všetko jasné! Tú infúziu jej chce pichnúť priamo do ruky! Hanka neváhala a vystrelila z postieľky ako bumerang. Rozbehla sa k dverám a určite by utiekla až na chodbu, keby zrazu do čohosi nenarazila.

Tresk!

To čosi bolo vysoké, dokonca také vysoké, že Hanka musela zodvihnúť hlávku... A vtom sa jej srdce rozbúchalo od šťastia. Zhora na ňu hľadela tvár s červeným nosom.

„To nemyslíte vážne,“ začudoval sa zdravotný klaun v modrom klobúčiku. „Snáď nechcete povedať, že ste si ma nevšimli!“

Klaun sa volal doktor Ondrej Gips a vedľa neho stála pani klaunka doktorka Frčka Strelená.

„A vy máte kam tak naponáhlo?“ spýtala sa Frčka Hanky.
„Zľakla som sa... infúzie,“ potichu priznala Hanka.
„Infúzie?“ začudovala sa Frčka. „A vy neviete, že na Vianoce dostávajú pacienti špeciálnu infúziu? Je v nej zázračný vianočný elixír, ktorý plní všetky priania!“

Hanka rozmýšľala, či si z nej klauni nerobia žarty. No potom sa rozhodla, že ten elixír vyskúša.
Ľahla si do postieľky a zdravotní klauni ju tak rozosmievali, že si ani nevšimla a už jej infúzia tiekla do rúčky.

„Ani to nebolelo,“ pohladkala sestrička Hanku po líčku a vďačne žmurkla na klaunov. Potom vyšla z izby.
„A teraz čo?“ vyzvedala Hanka.
„No... teraz si niečo želaj!“ vyhlásila Frčka.

Hanka sa zamyslela. Boli Vianoce... A k Vianociam predsa patrili...

„Darčeky!“ vyhŕkla Hanka. „Želám si aspoň milión vianočných darčekov.“

Najprv sa nič nedialo. V izbe bolo úplné ticho, len vietor sa jemne opieral do okien. A vtom čosi buchlo. Užasnutá Hanka videla, že do okna ťukajú a búchajú darčeky tých najrôznejších veľkostí a tvarov. Nikto nevedel, odkiaľ prišli, no jedno bolo isté – chceli sa dostať dnu! Frčka okno otvorila a darčeky vleteli do izby ako kŕdeľ lastovičiek. Hanka výskala od radosti! Darčeky pristávali všade okolo nej – na dlážke, na stolíku, na posteli.

„O chvíľu ich bude plná miestnosť!“ kričala Frčka Strelená. A naozaj – darčekov pribúdalo a pribúdalo. Niektoré siahali až po strop.
„Ak to takto pôjde ďalej, tie darčeky nás celkom pripučia!“ vyhŕkol Ondrej.

Hanka videla, že je zle. Darčeky ich zasypávali ako lavína. Lenže ako sa naraz zbaviť milióna darčekov?

„Želám si, aby sa všetky darčeky premenili na snehové vločky!“

A naozaj – ako lusknutím prsta sa milión darčekov premenilo na vločky husté ako kúsky huňatej vaty. Ľahučko sa vznášali vo vzduchu a zdalo sa, že na chvíľu stíchol celý svet. Doktor Ondrej Gips vyplazil jazyk a snažil sa naň nachytať čo najviac vločiek. Hanka sa chichúňala spod paplóna. Potom však trochu zosmutnela.

„Aká škoda, že nezostal ani jeden darček,“ povedala tíško.
„Pozrite, čo som našiel!“ skríkol doktor Ondrej Gips a spod Hankinej postele vytiahol posledný zapatrošený darček.
„Veselé Vianoce, Hanka.“

Hanka si zobrala darček do rúk a zatvorila očká. Čo by si na Vianoce priala najviac Predstavila si zamrznuté jazero. Ľad sa krásne trblietal a ona mala na nohách korčule. Za jednu ruku ju držala jej mamka a za druhú ocko.

„Želám si,“ povedala Hanka nahlas... „Aby so mnou boli na Vianoce moji rodičia.“

Vtom sa dvere nemocničnej izby pootvorili a dnu nakukli dve usmiate tváre s lícami červenými od zimy. Hankini rodičia si dcérku silno pritúlili. Hanke bolo v ich objatí mäkko a bezpečne.

„Niekoho by som vám rada predstavila,“ pošepla Hanka rodičom. „Toto je doktorka Frčka Strelená, toto doktor Ondrej Gips.“

No klauni kamsi zmizli.

„Veď pre chvíľou tu boli!“ čudovala sa Hanka.
„Určite išli rozveseliť ďalších malých pacientov,“ žmurkol na Hanku ocinko.

A Hanka bola rada, že aj iným deťom v nemocnici bude na Vianoce veselšie.

„Neuveríte, čo všetko som zažila,“ spustila Hanka. „Bol tu milión darčekov a potom snehové vločky a táto infúzia, tak to je zázračný vianočný elixír!“

Hanka rozprávala a rozprávala, rodičia počúvali a všetci traja chrumkali medovníčky, ktoré priniesla Hankina maminka. Za oknom padal sneh a mráz kreslil na okno ľadovým štetcom nádherné obrázky. Možno z nich raz vznikne aj celá rozprávka, ale to už bude iný príbeh.

 

Autorka: Martina Madejová
Ilustrovala: Hana Bieliková