Cieľom je, aby sa deti pred operáciou zabudli trápiť
- Rozhovory
Rozhovor so zdravotnou klaunkou Marianou Kovačechovou o programe N.O.S. - Na Operačnú Sálu.
Kedy deti pred operáciou najviac potrebujú klaunov?
„Niekedy je najťažší moment, keď prvýkrát vstúpime do nemocničnej izby. Lebo deti už s mamou alebo s niekým, kto ich sprevádza, riešia, že idú na operáciu, čiže nie je to „najideálnejšie ráno“. Majú obavy a pri prežívaní týchto zmiešaných pocitov im nečakane vbehne do izby niekto, kto :) je aj nie je doktor :). Niekto s červeným nosom, s pískacou sliepkou alebo prasaťom pod pazuchou, s ukulele. Niekto, kto chce vyzerať najmúdrejšie na svete, ale zároveň je tak trochu nešikovný. Zrazu deti nevedia, čo čakať. A my si k nim kamarátsky hľadáme cestičku.
Napríklad, že som prišla na „tú objednávku“ ako kapela. Okrem mňa a mojej sliepky ale ešte ostatní muzikanti spia. Tak nám s mamou pomôžu doplniť kapelu. Perkusie a tak. Môžem po ceste na izbu stratiť tóny v hlase a v ukulele. Dieťa mi imaginárne hádže tie svoje. Môžu využiť aj JUBOX. Dám im misiu, nech si opakovane premyslia ďalšie pesničky na želanie a do izby sa potom niekoľkokrát vrátim.
Je ideálne, ak som tam aj v momente, keď sestrička príde po dieťa na operáciu. My to hneď zvrtneme: „Super! A teraz uvidíš ten výťah zadarmo! A pozor, dnes premáva zadarmo nielen hore, ale aj dole!“ Ten strach, ktorý by mohol v momente odchodu z izby na operačku nastať - zrazu otočím na radosť z cestovania. Začnem dávať cestovné pokyny:
„Odovzdáme moč.“ „Pobalíme si batožinu – aha, my žiadnu nemáme! Nevadí, hlavne, že máme kreditku.“ A ako kreditku im dám moju vizitku s fotkou.
„Výťah je síce zadarmo, ale pozor, na trojke merajú rýchlosť, tak nepôjdeme veľmi rýchlo, doktorom sa potom točí hlava.“ Telom simulujem akoby sme vo výťahu išli do zákrut, že ideme po hrboľatej ceste, že ma nadhodilo a pokračujem v pokynoch: „Nevykláňajte sa z okien výťahu, aby ste nedostali prievan.“ „Ups, za rohom sú poliši!“ Vo výťahu opäť môžeme hrať a spievať. Fungujú hlavne na mieste vymyslené pesničky. Napr.: „Igorko sa vezie smelo, obišli sme skalné bralo, mamina sa bojí výšky, zapíšem si to do knižky, hneď ako sa zobudím. Páni, to je krásny rým."
Ako pristupujete k dieťaťu, keď sa prebúdza z narkózy?
„Veľmi opatrne. Vieme, že dieťa síce preberú z narkózy, aby vedeli, že je všetko v poriadku, ale malo by ďalej spať. Zároveň sa snažíme nadviazať na to, čo sme rozohrali počas klauniády pred operáciou, kedy si s dieťaťom vytvoríme vzťah. Stretneme sa prvýkrát na izbe a dáme si nejaký cieľ. Napríklad mi má po operácii povedať, či ho tam nešteklili, alebo či vyhral nad doktorom vo fúkaní balóna. Hlavne pri menších deťoch už totiž na izbe rozohráme hru „majstrovstiev sveta vo fúkaní bublín“. Dieťa po našom spoločnom tréningu je tak zdatné, že jedným „fukom“ ma odhodí hoci aj do Zvolena. Na operačke sme aj s lekármi dohodnutí, aby hrali s dieťaťom túto hru. Lekárom sa fúkať nedarí, deťom áno. Upgrade tejto hry je nasadenie masky a dýchanie v nej. Po pár nádychoch dieťa zaspáva a anestézia je vlastne HROU.
Tínedžeri majú napríklad za úlohu zistiť, či sú na operačke pekné sestričky. Alebo ak tam je niekto so zlomenou nohou, tak mu sľúbim, že mu po operácii vytvarujem nohu z balóna, aby na nej dočasne mohol chodiť. Alebo mu po ceste na operačku vyoperujem z ucha alebo z papučky červenú krvinku (červený nos). A poviem – že ho to počká na izbe so mnou.
Tiež pri prebúdzaní pacientov nadväzujeme na „po ceste na operačku vymyslenú“ pesničku. Dokončíme napr. strofu. Je tam vždy akési pokračovanie toho nášho rozrozprávaného, rozohraného, rozpohybovaného."
Čo robíte, ak je dieťa po anestézii v zlej nálade, plače?
„Vtedy sme tam taký zmierňovač napätia. Snažíme sa deti zaujať, napríklad vtáčikom – takou špeciálnou rekvizitou. Keď ho vtáčik zaujme, napriek tomu, že plače, tak mu poviem, že či by mi ho nepostrážil a dám mu ho na prst. Dieťa odrazu má nejakú zodpovednosť a keď sa zaoberá starostlivosťou o niečo iné, zabudne plakať. Môžeme toho vtáčika spolu aj nakŕmiť – bublinami a zobneme si aj my. :)
Niektoré bubliny majú zázračnú moc. Napríklad pískajú. Alebo keď bublinu zjem, začnem rozprávať rýchlo ako Šmolko, alebo veeeeeľmi spomalene. Na zaujatie dieťaťa využívam niečo, čo ho trochu šokuje v tom plači alebo v tom afekte, ktorý tam oprávnene je.
Niekedy nečakane zistím – že dieťaťu píska kolienko alebo prštek (máme na to magickú pomôcku :)).
A tak pri „zázraku“ dieťa „zázračne“ zabudne na to, že sa má trápiť a plakať.
Vždy mám pri sebe ukulele. Hudba lieči, zaujme, pobaví, stíši, upokojí, pohladí na duši. Podľa toho, čo potrebujeme dosiahnuť... Keď dieťa po operácii otvorí oko a uvidí moje ukulele, je to ako keby som ani neodišla."
Marianu Kovačechovú môžete v nemocniciach stretnúť ako doktorku Frčku Strelenú.
Za fotky z klaunskej návštevy v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou Banská Bystrica ďakujeme Petrovi Cochovi.