Robiť humor je fuška - takto sa vzdelávajú zdravotní klauni
Je ráno a v skúšobnej sále sa zišla skupinka ľudí. To, čo ich spája, majú zavesené na gumičke okolo krku – červené klaunské nosy. Radosť z toho, že sa po dlhej dobe konečne vidia naživo, je obrovská. Rovnako aj radosť z toho, čo ich v najbližších hodinách čaká – budú sa potiť, hrať, objavovať, oprašovať, vydávať zvláštne zvuky a aj sa smiať. Intenzívny klaunský workshop.
Sériu celodenných workshopov absolvovali v júni všetci zdravotní klauni v tíme, ktorí aktívne navštevujú nemocnice. Vzdelávanie je pre klaunov prioritou a to obzvlášť teraz.
„Workshopy sme robili po dlhom období korona-krízy, ktorá začala v marci minulého roka. Kvôli obmedzeniam nemohli zdravotní klauni naplno klaunovať. A hoci sme sa vrátili do nemocníc, stále máme rúška, dodržiavame odstup a pracujeme inak. Cieľom workshopu bolo, aby sme sa vrátili ku klaunovaniu, k tej podstate a aby sme nestratili kontakt s ľuďmi,“ povedal Pavel Mihaľák, umelecký šéf Červeného nosa.
Umenie hry
Dá sa naučiť hrať sa? Deti túto zručnosť zvládajú prirodzene na jednotku. No kam sa vytratila hravosť u dospelých a ako ju znova objaviť? Aj o tom boli cvičenia pre zdravotných klaunov.
„Počas celého doobedia sme hrali rôzne dramatické hry a cvičenia na to, aby ľudia dokázali prestať rozmýšľať. Sú to také hry na vygumovanie mozgu J. Cieľom je, aby ľudia boli sami sebou, reagovali tu a teraz a zbavili sa všetkej kontroly, ktorú v živote máme. Či som dobrý, či som pekný, ako prijať zlyhanie. Lebo každý občas zlyhá. A v tom to je, vedieť si to precítiť a dokázať s tým pracovať, využiť to pri klaunovaní. A zároveň, aby sme mali vždy tú chuť hry. Napriek tomu, že workshopy sú často veľmi náročné, vždy je aj na nich strašne veselo, srandy kopec. Ľudia sa radi hrajú, len na to zabúdajú. Preto to my klauni musíme robiť intenzívnejšie,“ dodáva Pavel Mihaľák.
Humor funguje lepšie vo dvojici
Poznáte legendárne dvojice ako Laurel a Hardy, či Lasica a Satinský? Humor vo dvojici funguje lepšie a nie je preto náhoda, že zdravotní klauni chodia na detské oddelenia či do seniorských zariadení tiež po dvoch.
„Workshop mal pracovný názov: „Áno, ale“. Precvičovali sme si takzvané statusy a systémové rutiny U klaunov je vždy jeden z dvojice jednotka a druhý dvojka. Jednotka dodá nejakú misiu, dvojka ju chce strašne vykonať. To znamená – môže ju vykonať, vie ju vykonať, ale nevykoná ju. Kvôli akémukoľvek problému, ktorý do toho príde. Na tomto je postavený princíp systému „Áno, ale“. To sú veci, ktoré si klauni sami doma nikdy nenatrénujú, musia byť naživo a spolu. Je dôležité, aby sme nezabúdali na to, kto sme, čo je naším poslaním, že je to klaunské umenie, a aby ľudia mali chuť vzdelávať sa a pokračovať ďalej, pracovať na sebe,“ vysvetľuje Pavel Mihaľák.
Bez empatie to nejde
Jedna z dôležitých vlastností zdravotného klauna je aj jeho schopnosť vycítiť, čo práve pacient, rodič či zdravotník potrebuje. A hoci ide o základnú výbavu každého v klaunskom tíme, táto zručnosť sa dá aj posilovať a trénovať.
„Mali sme cvičenie na tému - čo divák chce. Klaun príde do miestnosti, kde sú diváci a bez toho, aby vedel, čo divák chce, na to musí prísť. Musí ponúkať, musí byť úplne napojený na ľudí a vedieť vycítiť, či je im to príjemné, či ich baví, nudí, či ide dobrým smerom, alebo nie.“
Po absolvovaní workshopov vzdelávanie nekončí. Práca sa presúva priamo do nemocníc na klaunské návštevy. Ako uplatniť všetko, čo sa klauni naučili na workshope, do praxe?
„Začal som chodiť s klaunmi do nemocníc, aby som im pomohol, trochu ich koučoval, aby si mohli vyskúšať to, čo bolo na workshope. Tam to ešte dolaďujeme. Klauni potrebujú energiu a podporu, aby mohli robiť svoju misiu, aby ju mohli robiť spolu a na profesionálnej úrovni,“ dodáva Pavel Mihaľák.
