Zdravotná klaunka: Keď si nasadíme na tvár červený nos, pozeráme sa na svet inak

Čo pre zdravotných klaunov znamená červený nos?

Keď si nasadíme na tvár červený nos, zrazu sa pozeráme na svet inak – akoby sme sa naň pozerali po prvýkrát. Je to aj jedno z klaunských cvičení, vyskúšať si pozerať sa na svet, na kolegu, na rekvizitu alebo na nemocničnú izbu ako po prvýkrát. Vďaka tomu prichádza úžas z vecí, ktoré sú nám už v bežnom živote samozrejmé. Núti nás to spomaliť a dostáva nás to do prítomnosti. 

Evokuje ti to pozeranie sa na svet očami dieťaťa?

Áno, v tom spočíva naivita klauna. Zameriavame sa na pozitívne veci, no zároveň hľadáme problémy, ktoré by sme si v bežnom živote ani nesnažili vyrábať – napríklad hľadáme miesta, kde sa môžeme potknúť, do čoho sa zamotať a podobne. Hľadáme činnosti, ktoré nás bavia, ktoré by sme mohli mať s deťmi rovnaké, hľadáme nejakú hru, ktorá by na izbe mohla vzniknúť. Týmito spôsobmi presúvame pozornosť od smútku, bolesti, ale aj od nudy. 

Uvedomila si si niečo vďaka klaunovaniu?

Veľa vecí. Najmä to, že deti a mladí ľudia v nemocnici, ale aj seniori sa chcú smiať – a to aj napriek chorobe. Humor a hľadanie toho pozitívneho je teda dôležitou súčasťou našich životov. Upriamiť pozornosť na niečo iné vie naozaj zmeniť atmosféru v izbe alebo na chodbe a tá atmosféra tam ostáva, aj keď odídeme.  

Uvedomila som si tiež, že keď si nasadím červený nos a idem na klauniádu, neuveriteľne mi to vie zmeniť náladu a nastavenie vecí v hlave. Po klauniáde sa cítim úplne inak, ostávajú vo mne dobré pocity a endorfíny. 

Nie je ti skôr ťažko po klauniádach, keď v nemocniciach vidíš všetko to ľudské trápenie?

V týchto prípadoch nám veľmi pomáha nos. Je to taká naša ochrana. Aj keď ako klaun nedávam pozornosť bolesti a smútku, ako Stanka vidím všetko. Vnímam to, každý to vidí a nedá sa od toho úplne odstrihnúť. Ale spracovávame to až neskôr. Keď sa po klauniáde vrátim domov, neraz si poviem, čo ty riešiš.

Je teda nos pre vás akýmsi štítom?

Nos znesie odmietnutie, aj to, keď je niekto nervózny. Znesie, keď dieťa odvádzame na operáciu aj plač rodiča. Občas sa stane, že najmä mamy potrebujú objať – vtedy sme tam pre nich. Pre mňa osobne sú toto momenty, keď si poviem, že to má význam, že som tam. Keď sa potrebujú porozprávať, dám si dole nos. Nerobím terapie, len som tam – tak ľudsky. Na rozdiel od sestričiek, doktorov či psychológov je to pre nás klaunov jednoduchšie, lebo nevidíme celý príbeh pacienta a to, ako to dopadlo.

Môže klaun vyhorieť?

Môže, preto sa musíme o seba starať, oddychovať. Ja potrebujem byť sama a robiť obyčajné veci, ktoré mi robia radosť. Aj preto môžeme mať v priemere osem klauniád za mesiac. Ja mám za sebou desať rokov klaunovania a stále ma to baví. 

Čo máš na práci zdravotnej klaunky najradšej?

Keď som začala robiť klauniády, bola som úplne nadšená, že niekto oceňuje moje chyby. To sa mi dovtedy nestalo. Je to hrozne oslobodzujúce. V škole alebo v iných zamestnaniach všetci chcú, aby ste boli stopercentní. A tu sa ukázalo, že to, že napríklad chodím krivo je vlastne vítané. Robiť chyby a hľadať problémy je to, z čoho klaun žije.   

Tiež mám na tejto práci rada, že je tam spätná väzba ihneď, keď vidím výsledky svojej práce v podobe detského smiechu. Zároveň vďaka klaunovaniu som nútená skúšať nové veci a je to obrovská radosť, keď zistíš, čo všetko dokážeš. 

Čo napríklad?

V civile som introvert a aj moja klaunka Viola je rezervovaná, ale je odvážnejšia než ja, prežíva všetko dramatickejšie a ľahšie sa s ľuďmi skamaráti. Niekedy samu seba prekvapím, čo ako klaunka vymyslím. 

Možno povedať, že červený nos má čarovnú moc?

Neviem, či je čarovný, ale ľudia vďaka nemu vedia, kto sme a čo sa asi bude diať. Neraz sa pekne, ako prví, pozdravia a sú radi, že nás vidia. Nos je proste značka, poznávacie znamenie. Hocičo nemusíme mať na sebe, ale nos je to, čo nás robí klaunom. Niekedy sa mi stáva, že keď dokončím klauniádu, ešte ostávam v klaunskom nastavení. Inokedy sa to vo mne len tak samo spustí – akoby si to hlava a telo pamätali. Klaunské charaktery sa prepájajú s reálnym životom.

Aká je teda Viola Pastelková?

Sestrička Viola je veľmi zodpovedná, pracovitá, chce, aby bolo všetko na poriadku a aby boli všetci spokojní, aj keď sa to samozrejme nie vždy podarí. Myslí si o sebe, že veciam okolo seba rozumie, pričom všetkým okolo je jasné, že je trocha mimo. Keď Viola narazí do dverí, je samozrejmé, že za to môžu tie dvere, nie ona. Ona išla istotne správnym smerom. Zatiaľ je sestrička, ale cíti, že už by chcela byť povýšená na doktorku... Mala by som sa porozprávať s primárom… (smiech)

Podľa čoho si si vybrala svoje klaunské meno? 

Viola sa mi ako meno vždy páčilo a Pastelková odráža tú naivitu, ten detský pohľad na svet.

Z čoho je vyrobený nos, ktorý nosíš?

Ten môj je silikónový, ale môžu byť aj kožené. Sú väčšie i menšie, podľa toho, kto má aké preferencie. Na spodnej strane sú dve dierky. Raz som vo svojom novom nose našla odkaz. Bolo tam napísané – „Si svetlo.“ Potešilo ma to.

Stali sa ti nejaké vtipné príhody s nosom?

Raz sa mi stalo, že som si nos zabudla. Tak sme s mojím klaunským kolegom vymysleli, že si nalepím ten penový, no potrebovali sme od sestričiek leukoplast. Prišli sme za nimi, nech sa pozrú, čo je na mne iné. Neprišli na to, že mi chýba nos. Napokon som klaunovala s tým nalepeným penovým. Nikto na nič neprišiel.

Spomínam si ešte na jednu príhodu. Klaunovala som pri takom menšom dievčatku. Najskôr sme začali opatrne – iba s hudbou a bublinami. Čupla som si na jej úroveň a zrazu sa mi odtrhla gumička z nosa a ten mi spadol pod bradu. Dievčatko uvidelo mňa, Stanku, bez klaunského nosa a spýtalo sa ma – „A ty si kto?“ Rýchlo som si nasadila nos naspäť. Potom mi došlo, že my, klauni, sme fakt nejaké iné stvorenia.