Všetci máme v sebe klauna. No nie každý ho dokáže objaviť
Laura Fernandez, pôvodom z New Yorku, je jednou z prvých zdravotných klauniek na svete. V rozhovore si zaspomínala na svoje umelecké začiatky i životné výzvy.
Kedy a ako ste sa stali zdravotnou klaunkou?
Moju prvú skúsenosť so zdravotným klauningom som mala v roku 1987. Jedného dňa mi zavolala jedna študentka pantomímy, že v New Yorku robia konkurz do Big Apple Circus Clown Care Unit a že by som mala prísť. Najprv som odmietla – nemocnice som nemala rada a vôbec som si nevedela predstaviť, čo by tam taký klaun mohol robiť. Nakoniec som sa išla aspoň pozrieť. Keď som videla Michaela Christensena (klaun, žonglér, spoluzakladateľ iniciatívy, pozn.red.) počas klaunovania – čo dokáže jeho humor urobiť s rodičmi, ktorí zronení čakali na chodbe JIS-ky – bolo mi jasné, že sa chcem na konkurz prihlásiť.
Čo vás na tej klauniáde tak zaujalo?
Michael urobil celkom obyčajnú vec – niečo písal, potom papier pokrčil a hodil ho preč. Spravil to tak trikrát, kým sa rodičia na neho pozreli. Vtedy im povedal: „Prepáčte, len doháňam papierovačky.“ Začali sa smiať. V tom momente som pochopila, akým darom je klaun pre nemocnicu a tento zážitok ma inšpiruje dodnes.
Čo bolo pre vás na začiatku vašej kariéry zdravotnej klaunky najťažšie?
Najväčšou výzvou pre mňa bolo, dovoliť si byť sama sebou. Ako žena, Latinskoameričanka, som nebola vedená k tomu, aby som bola vtipná. Na Festivale bláznov v Amsterdame som mala možnosť vidieť vystúpenie dvoch mímok. Pri pohľade na nich som si povedala, že keď môžu toto robiť na javisku ony, môžem aj ja.
Aká je vaša klaunská postava?
Moja klaunka doktorka Baby prešla viacerými zmenami – podľa toho, kde som aktuálne pôsobila. No jej podstata ostala rovnaká. Je veľmi zvedavá a naivná, ale zároveň sa vyznačuje obrovskou empatiou. Niekedy by chcela byť hlúpejšia, ale v rozhodujúcich chvíľach je múdrejšia, než by sama chcela.
Je niečo, čo ste sa od svojho klaunského charakteru naučili?
Áno, najviac to, ako sa hnevať. Znie to vtipne, ale ako dieťaťu mi vštepovali, že mám byť slušná a nemám prejavovať hnev. Moja klaunka ma naučila hnevať sa, ale s láskou. A keď som videla, že ľudia sa na tom smejú, uvedomila som si, že hnev môžem vyjadriť a uvoľniť zo seba rôznymi spôsobmi.
V Nemecku ste sa rozhodli založiť prvé združenie zdravotných klaunov. Aké to bolo?
Bolo to obrovské dobrodružstvo, pretože nič podobné tam pred mojím príchodom neexistovalo. Zároveň Nemci nie sú vo svete známi pre svoj humor. Skôr naopak. Avšak vďaka vystupovaniu ako mímka v Nemecku som zistila, že Nemci milujú divadlo a sú veľmi štedrí k umelcom, ktorých si obľúbia. Videla som v tom potenciál. V oblasti Rýn-Mohan bolo všetko, čo som na rozbeh potrebovala – nemocnice, klauni aj peniaze. Napísala som niekoľko listov do nemocníc a prvý, kto mi odpovedal, bol primár z Wiesbadenu. Odpísal mi: „Čakali sme na vás! Kde ste boli tak dlho?“
V čom je vystupovanie v nemocnici iné než na javisku?
V nemocnici je často publikum len jeden človek – dieťa, prípadne ešte rodič alebo súrodenec. Takže je to veľmi intímne. Na rozdiel od tmavého divadla sa tu pozerám priamo do očí a okamžite viem, či to, čo robím, funguje alebo nie.
Kam sa zdravotné klaunovanie posunulo od jeho počiatku?
Dnes na všetko existujú systémy, štruktúry, tréningy. Keď som začínala ja, mala som len skúsenosti s divadlom a tri mesiace pilotného projektu s Michaelom Christensenom. Zvyšok sme museli vymyslieť. Dnes sú organizácie oporou pre klaunov, tím i nemocnice, a to dáva tejto práci budúcnosť. Verím, že som k tomu svojou trochou prispela aj ja.
V súčasnosti prebieha na Slovensku nábor nových klaunov. Aké kvality by mal mať uchádzač, aby sa mohol stať zdravotným klaunom?
Mal by mať skúsenosti s divadlom alebo vystupovaním. Mal by byť empatický, mal by sa vedieť ponoriť do svojej klaunskej postavy. Pomáha tiež, ak má zdravý vzťah k životu a smrti a rád pracuje v tíme. Sólo hráči to v klaunovaní ďaleko nedotiahnu.
Má podľa vás každý človek v sebe klauna?
Áno, má ho každý. Ale nie každý ho objaví, alebo dokáže objaviť. Žiaľ, stretla som aj ľudí bez humoru a tí teda nevyzerali byť šťastní. Naopak tí, ktorí dovolia vpustiť vlastného klauna do svojho života, sú podľa mňa celistvejší ľudia.
Líši sa humor a s ním spojené klaunovanie v jednotlivých krajinách?
Absolútne. Klauni v Taliansku sú iní než tí v Nemecku alebo v New Yorku. Každá krajina má svoj temperament, rytmus i predstavu o tom, čo je vtipné. Čo je však všade na svete rovnaké, sú deti. Počas prvých tridsiatich rokov som pracovala najčastejšie s nimi a v žiadnej krajine som nenašla rozdiel. To, ako deti reagujú na vtipné veci, je univerzálne. Rozdiel je skôr v klaunoch, personáli či organizácii. Napríklad v Nemecku si ľudia strážia svoj osobný priestor. Naopak, keď som klaunovala v Brazílii, hneď v prvý deň som bola dochytaná od hlavy po päty. Objal ma snáď každý zdravotník, ktorého som stretla.
Máte príhodu, ktorá Vami zarezonovala a vryla sa Vám do pamäti?
Áno. Veľmi prekvapujúci a dojímavý bol pre mňa zážitok s dvoma onkologickými deťmi. Bojovali so svojou chorobou a tušili, že sa niečo deje – tak, ako to deti so svojou intuíciou dokážu. Keď sme ich navštívili s mojím klaunským partnerom, poprosili nás, aby sme im požičali naše bábky, s ktorými sme prišli na klauniádu. Potom nás, aj seba navzájom, úplne odignorovali. Začali sa cez tieto bábky spolu rozprávať. Viedli najintímnejší rozhovor o smrti – či umieranie bolí, aké je nebo, či sú v ňom knižky... Potom sa bábky rozlúčili, uklonili sa a deti nám ich vrátili so slovami: „Ďakujeme veľmi pekne.“
Laura Fernandez
Narodila sa v New Yorku. Je profesionálna herečka, mímka a klaunka, ktorá vo svojom obore pôsobí už viac ako 45 rokov. Radí sa medzi prvé zdravotné klaunky na svete.
V Nemecku založila Die Clown Doktoren E.V., prvú organizáciu združujúcu zdravotných klaunov. Sama v nej pôsobila ako umelecká riaditeľka a zdravotná klaunka. Svoje celoživotné skúsenosti zdieľa verejnosti ako koučka a pedagogička.
