Tichá noc v nemocnici

24.december 2020

Je pár dní pred Vianocami, oddelenie v nemocnici je napriek sviatkom plné. „Jasmínka leží v izbe na konci chodby, mlčí už zopár dní. Neviem, či vás prijme, ale môžete to skúsiť,“ nabáda nás pani psychologička.

Obliekame si klaunské kostýmy a zdobíme sa dekoráciami, ktoré patria na vianočný stromček. Moja klaunská kolegyňa sestrička Paula Prdelková si do vlasov vkladá čelenku so sobím parožím. Hneď ako vojdeme do prvej izby, z úst jej vychádzajú len čudné zvieracie pazvuky, ani jedna súvislá veta. V takomto zvieraco-sviatočnom móde prechádzame celým oddelením a podarí sa nám vytvoriť celkom príjemnú vianočnú atmosféru.

Pomaly smerujeme k trinástej komnate. Sedí v nej mlčanlivá Jasmínka so sklonenou hlavou, otočená chrbtom celému svetu. Dvere sú otvorené. Nazrieme dnu a zdá sa, akoby tam celý deň nezasvietilo slnko. Čaro Vianoc sa odrazu vyparí. Neviem, či vojsť dnu, ani ako prelomiť hrubú vrstvu ľadu medzi dievčatkom a nami.

„Prosím ťa, mohla by som si tu na chvíľku oddýchnuť so svojím sobom?“ skúšam.

„Hm,“ ozve sa dievčatko nehybne.

Sob naberie odvahu a posunie sa do jej zorného poľa. Jasmínka na chvíľu zdvihne zrak, pozrie na sobíka, ale hlava jej opäť klesne k hrudi.

„To sú krásne vlasy! Môžem ti zapliesť vrkoč?“ nevzdávam to a s napätím čakám odpoveď. Ticho sa zdá nekonečné. Po chvíľke prikývne a vystrie sa. Sobík nadšením zahučí a preruší ticho.

Jasmínku češem a ona sleduje, ako sa klaunská kolegyňa v úlohe soba snaží spievať vianočnú koledu v sobej reči. Dievčatko sa zahanbene chichoce, akoby robilo čosi zakázané. Keď vrkoč dokončím, skontroluje ho rukou. Prejde po spletených vlasoch a venuje mi úsmev.

„Hotovo, Vianoce sa môžu začať,“ skonštatujem a zabrnkám na ukulele akordy Tichej noci. Sobí spev sa pridáva. Jasmínka vstáva z postele a potichu, no s veľkou odvahou prehovorí:

„Teraz vám tú pieseň zaspievam ja, môžete sa pridať.“ Krásnym čistým hlasom spustí Tichú noc. S úsmevom sa jej do kútikov úst aj do očí vracia detská radosť.

O chvíľu už v sprievode ďalších dievčat kráčame po chodbe. Steny oddelenia, pomaľované detskými motívmi, odrážajú našu melódiu a celý pyžamkový sprievod akoby sa vznášal desať centimetrov nad zemou. Jasmínka nemlčí, Jasmínka spieva.

zdravotná klaunka Mariana Bódyová / sestrička Bodka

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.