Smiech, ktorý si dáva načas
Dôvera detí neprichádza na povel. Zdravotní klauni ju budujú cez malé gestá, trpezlivosť a rešpekt.
Nie každé dieťa v nemocnici sa rozosmeje hneď.
Niektoré sa zasmeje až neskôr – po bublinkách alebo po neúspešnom pokuse klauna prejsť cez dvere. Iné až vo chvíli, keď klauni opustia miestnosť. A niektoré sa nezasmeje vôbec. A aj to je v poriadku.
Zdravotní klauni sa nezľaknú žiadnej reakcie. Ani mlčania. Vedia byť trpezliví, rešpektujúci, no zároveň vytrvalí a vynaliezaví.
Keď doktor Baklažán a doktorka Ria Malá navštívili pediatriu v Nitre, stretli sa s malou Eli. Izbu zdieľala s chlapčekom, ktorý sa na klaunoch schuti zabával, zatiaľ čo ona ich len ticho pozorovala – a rovnako ticho zostala aj po skončení klauniády.
Zníženie sa na úroveň dieťaťa je len jednou z mnohých ciest, ktoré pomáhajú vytvoriť spojenie. Platí to o to viac v okamihoch, keď sa dieťa bojí alebo potrebuje viac času, aby sa osmelilo. Keď sa mu klauni pozrú priamo do očí z jeho výšky, je väčšia šanca, že ich dieťa prijme ako partnerov.
„Ideálne je tiež, ak sme v kombinácii muž-žena,“ hovorí Marián Andrísek, známy aj pod menom doktor Jean Baklažán, ktorý je zdravotným klaunom v Červenom nose už šesť rokov. „Prirodzene takéto deti lepšie reagujú na ženu-matku. Preto zväčša nechám kolegyňu ísť prvú a ja som v pozadí. Nie je to však pravidlo,“ vysvetľuje.
Pomáha aj to, keď si klaun s dieťaťom nájde nejakú vec, ktorá ich spája. Môže to byť napríklad podobná hračka alebo topánky rovnakej farby.
Dôležité je tiež dať dieťaťu čas, aby samo rozhodlo, či si klaunov pustí k sebe bližšie. „Častokrát sa snažím nájsť si cestu cez rodiča a vtedy sa upokojí aj dieťa,“ prezrádza Marián Andrísek. Ideálne je tváriť sa, akoby tam dieťa ani nebolo, a najskôr klaunovať pre sprevádzajúcich dospelých.
„Náročné je to iba vtedy, ak napríklad rodič povie: ,Nie, sem ani nechoďte, on nemá rád klaunov.‘ To je asi najhoršie na začiatok,“ ozrejmuje. Zároveň dodáva, že aj na takéto situácie musia byť klauni pripravení – a hoci podmienky nie sú zakaždým ideálne, vždy sa snažia nájsť si k malým pacientom cestu.
Zvládať rôzne situácie im pomáha systematické vzdelávanie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj psychológia. Práve vďaka neustálemu rozvíjaniu svojich schopností sa zdravotní klauni z Červeného nosa stávajú skutočnými profesionálmi vo svojom odbore, ktorí si skôr či neskôr nájdu cestu k srdcu každého dieťaťa.
