Silný príbeh z psychiatrickej liečebne: O dievčati, ktoré si zvolilo radosť namiesto smútku
Krásny príbeh zdravotnej klaunky Zuzany Gibarti Dancákovej o tom, ako jemne a nenásilne priviedli dievča s ubolenou dušou naspäť do sveta, do ktorého patrí smiech a radosť.
Mám jedno miesto, kam sa ako zdravotná klaunka vždy rada vraciam - psychiatrické zariadenia. Možno to znie zvláštne, ale práve tam sa dejú tie najtichšie, no najväčšie víťazstvá.
Pamätám si na jednu dievčinu z psychiatrickej liečebne v Hrani, kam sme s mojimi kolegami – klaunmi z Červeného nosa prišli na týždeň v rámci programu Cirkus Paciento.
Bola veľmi smutná, uzavretá, s očami plnými obáv. Do žiadnej spoločnej aktivity sa nechcela pridať – tak veľmi sa bála zlyhania. Úzkosť bola jej každodenným spoločníkom a zväzovala ju natoľko, že sa často nevedela ubrániť slzám.
Každý deň, keď sme s ostatnými deťmi nacvičovali cirkusantské kúsky, zastavili sme sa aj pri nej. Bez nátlaku, bez očakávaní. „Naozaj nemusíš robiť nič,“ hovorili sme jej. „Len si sadni, buď tu s nami. Ak ti niečo nebude príjemné, povedz nám to. To úplne stačí.“
A tak tam sedávala – ticho, trochu bokom, ale bola tam. A my sme jej dávali najavo, že je to v poriadku.
Na tretí deň prišla sama. Nesmelo sa spýtala, či by si mohla niečo skúsiť. O pár dní neskôr už stála na javisku a vystupovala po boku ostatných detí.
Keď dozneli posledné tóny záverečného predstavenia a miestnosť zaplnil potlesk, vložila mi do rúk malú pomaľovanú obálku.
„Otvor ju až keď budete odchádzať a prečítaj ju všetkým,“ šepla mi.
V rukou napísanom liste stálo:
„Boli to moje najkrajšie dni za veľmi dlhý čas. Dali ste mi možnosť voľby. A ja som sa rozhodla, že chcem, aby mi bolo lepšie.“
Mala len trinásť rokov, ale z tých riadkov bolo cítiť zrelosť osoby, ktorá si už veľa prežila.
Takéto momenty sa mi hlboko vryjú do pamäti. Pripomínajú mi, aká zmysluplná je prítomnosť nás, zdravotných klaunov, práve na miestach, kde deti zabudli, ako chutí smiech.
Mladí ľudia so zranenou dušou tak veľmi potrebujú rešpekt a povzbudenie. Možnosť slobodnej voľby, necítiť tlak z očakávania dospelých. Niekedy im stačí len dovoliť, aby boli. A potom už len počkať, kým sa otvoria. Pre radosť, pre chvíľku šťastia, pre úsmev, ktorý v ťažobe svojho sveta stratili.
Zuzana Gibarti Dancáková
Milí naši podporovatelia, ďakujeme, že spoločne môžeme prinášať psychickú pohodu a radosť tým, ktorí to potrebujú najviac – deťom do nemocníc a liečební. Ak ešte nie ste súčasťou našej červenonosej rodiny, teraz je ten správny čas, aby ste to zmenili. Vážime si to!
