Otec, bezpečný prístav dieťaťa v nemocnici

Otec je v nemocnici ten, ktorý drží svet svojho dieťaťa pokope. Jeho pokoj a prítomnosť mu dodáva odvahu a pocit bezpečia. A to je skvelá štartovacia pozícia aj pre nás, zdravotných klaunov.

Som Michaela Pastorková, no v nemocnici ma poznajú ako sestričku Krvinku Obehovú. Spomínam si, ako sme nedávno odfúkli z izby smútok a nervozitu chorého chlapca. Vďaka jeho ockovi, ktorý nám dovolil vojsť.

Bola som klaunovať s kolegom, doktorom Praktickým, na detskej chirurgii v Martine. Opatrne sme nakukli do jednej z izieb. Na posteli ležal asi päťročný chlapec, očká červené od plaču, mrvil sa, nervózne mrnkal a uprene hľadel do tabletu. Spýtali sme sa otecka, či môžeme vojsť dnu. Nebol si istý, či synček má práve náladu na klaunov, no dal nám šancu a v tichosti sledoval, čo sa bude diať. Paťko oči od rozprávky nezdvihol, ani keď sme spravili malý krok dnu. Stáli sme na polceste a empaticky skenovali situáciu. Vojsť? Alebo odísť? Zostali sme v bezpečnej vzdialenosti a rozohrali sme hru medzi sebou. Nevnucovali sme sa. 

Z vrecka som vytiahla žonglovacie šatky. Začali sme si ich s doktorom Praktickým hádzať. Hop! Hop! Ako dve deti, ktoré si užívajú hru a sú ňou úplne pohltené.

Šatky magicky poletovali vzduchom. Hra sa zmenila na súťaž, kto odfúkne šatku najďalej. Postupne, jemne a opatrne, sme sa približovali k Paťkovej posteli. Do našej hry sme ho nevolali. Nenápadne som kontrolovala situáciu. Paťko sledoval iba tancujúce šatky. Hop! Hop! Posledné silné fúknutie odvialo modrú šatku rovno na chlapcovu posteľ. Doktor Praktický skočil k posteli, pričom sa potkol o svoju vlastnú nohu a priam akrobatickým spôsobom pristál tesne pred posteľou. Zdvihol šatku a jasne mi dal najavo, že je víťaz. Tablet v tej chvíli už ticho a nepovšimnute ležal na vankúši. Paťko nás zvedavými očkami sledoval a usmieval sa od ucha k uchu.