Od ticha k víťazstvu: Príbeh z detskej psychiatrie
Zdravotní klauni na detských psychiatriách najprv vytvárajú bezpečné prostredie. Až potom prichádza na rad humor.
Skutočný príbeh z pohľadu zdravotnej klaunky doktorky Bernadety Spevavej.
Je utorkový večer a ja premýšľam, akú tému zvolíme a čo si zajtra vezmem so sebou. V hlave si prehrávam možné scenáre, aj keď dobre viem, že to nakoniec skončí pri improvizácii.
Odkedy sme odložili doktorské plášte a k tínedžerom pristupujeme viac ako kamaráti, klauniády na detských psychiatriách začali zázračne fungovať. Bývame tam aj dlhšie, vďaka čomu vieme ľahšie mladým vytvoriť bezpečný priestor na to, aby si na nás zvykli a napojili sa. Samozrejme, iba ak chcú. Dôležité je nemať očakávania a na nič netlačiť.
V ruke zvieram novučičkú rekvizitu – mini pingpong. Je perfektný, ružový.
Nadšene volám klaunskej parťáčke Lulu a nahováram ju, aby sme to skúsili. Vieme však, že všetko závisí od toho, kto bude na oddelení. Ak by tam boli deti s poruchou príjmu potravy, pingpong by bol nevhodnou voľbou. Fyzickú aktivitu totiž majú zakázanú alebo prísne obmedzenú, a aj naoko nevinná hra by im mohla skomplikovať zdravotný stav a narušiť liečbu.
Od sestier na detskej psychiatrii napokon dostávame zelenú. Pred dverami si s Lulu dávame päťku a vchádzame dnu. Mládež už čosi vyrába s vychovávateľkou. Nádych, výdych. Snažím sa nacítiť atmosféru.
Spoznávam staré známe tváre a potom vidím ju – dievča, ktoré ticho sedí bokom, s pohľadom upreným do zeme. Je tu prvýkrát, ledva sa s nami zvítava. Od personálu vieme, že ide o citlivý prípad, preto na ňu musíme ísť obzvlášť pomaly.
„Bernie!“ prichádza ku mne chlapec, s ktorým sme sa kedysi stretli na Cirkuse Paciento. „Vidíš, zase som tu,“ hovorí a objíme ma okolo pliec. „Nemusel si chodiť kvôli mne,“ žartujem. „Mohli sme sa stretnúť aj niekde inde. Ale teda, keď už si tu, hádaj, čo sme dnes priniesli,“ dodávam a spontánne začíname hru, pri ktorej majú deti zistiť, čo sa ukrýva v tajomnom vrecúšku.
„Tie rakety sú hrozne ,cute‘,“ počujem od dievčat po tom, čo z vrecka vytiahnem naše ružové rekvizity. S Lulu rozpovieme krátky príbeh o tom, prečo nás dve hranie pingpongu spája, a potom rozohrávame zápas – ale vôbec nám to nejde, preto rakety posúvame ďalším. Chlapci sa odhodlane pridávajú, niektoré z dievčat tiež.
„Nechceš si to skúsiť aj ty?“ pýtam sa opatrne ticho sediaceho dievčaťa. „Uhm,“ prikývne. Po pár úderoch neveríme vlastným očiam. „Ty si to už niekedy hrala?“ vyzvedá Lulu. „Chodím na pingpongový krúžok,“ priznáva dievča. „Mám to naozaj rada,“ dodáva a na jej tvári viac nebadám smútok. Viem, že máme vyhrané. V mysli sa pochvalne tľapkám po pleci, ako nám plán s novou rekvizitou dobre vypálil.
Pri odchode sa ešte raz obzriem po miestnosti. Dievčaťu, ktoré ešte nedávno sedelo bokom so sklonenou hlavou, teraz všetci s obdivom tlieskajú a prijímajú ju medzi seba. Je víťazkou turnaja. A nielen toho.
Mini pingpong odštartoval niečo omnoho väčšie. Stal sa prvým krokom k znovuobjaveniu radosti, odvahe zapojiť sa a verím, že aj k tichému uvedomeniu, že na všetko, čo prežívame, nemusíme byť sami.
Ľubica Šulíková / doktorka Bernadeta Spevavá
Vzdelávacie workshopy pre zdravotných klaunov zamerané na klaunovanie na detských psychiatrických oddeleniach, klaunský charakter a prácu s partnerom realizujeme s láskavou podporou Nadácie Slovenskej sporiteľne. Ďakujeme!
Podcast Podnoska - rozhovor s Ľubicou Šulíkovou
Kliknite a sledujte video! Kliknutím zároveň súhlasíte s nastavením našich cookies. Viac info: Ochrana osobných údajov
AKTIVOVAŤ VIDEO