Na lámanie ľadov majú nos. Ako zdravotní klauni pracujú s odmietnutím?

V nemocničnej izbe smutne a odovzdane ležala malá, desaťročná slečna s maminou. Keď do dverí nakukli doktorka Ria Malá a doktor Špageta s otázkou, či môžu vojsť, pokrútili hlavami. Dievčatko nemalo náladu na nič, ani na klaunov. Doktorka Ria Malá však cítila, že práve táto malá pacientka a jej mamina potrebujú povzbudiť.

A tak medzi dverami naoko chápajúco, no zároveň aj trošku provokatívne prehlásila: „Rozumiem, ani ja by som nechcela, keby som bola na tvojom mieste.“ Doktor Špageta pritakal a doktorka Ria Malá pokračovala: „A to ešte keby si vedela, že som si ráno zabudla dať deodorant. Aj som sa namaľovala, ako do opery. No len sa pozri,“ ukázala sa dievčatku trošku bližšie. Dievčinka sa na ňu pozrela a jemne sa pousmiala. Pre klaunskú doktorku to bol jasný signál, že predsa len môže opatrne pokračovať.

Začala malej slečne ukazovať, čo všetko si obliekla, aká je fešanda. Farebné ponožky, moderné nohavice, rafinovanú blúzku, doktorský plášť. Vykrúcala sa, predvádzala, točila sa dookola, až sa celkom zamotala do ukulele, ktoré mala pôvodne zavesené na krku. 

„‚Nie‘ pre nás vždy znamená ‚nie‘. Niekedy sa však stane, že rodičia sú s dieťaťom v nemocnici prvýkrát a nevedia, čo majú od nás očakávať – možno majú aj nejaké predsudky. V takom prípade neprichádza jednoznačné ‚nie‘, ale skôr prejav neistoty,“ vysvetľuje zdravotná klaunka Barbora Türkmen Šoganová, alias doktorka Ria Malá. Práve táto neistota je pre klaunov znakom, že nemusia odísť a že na nadviazanie spojenia s malým pacientom je ešte šanca.

„Pamätám si na situáciu na chirurgii, keď sme stáli za dverami a sestra sa opýtala rodičov v izbe, či chcú klaunskú návštevu. Mama zhrozená odpovedala: ‚Len to nie, prosím vás‘. Tak som jej odpovedala spoza dverí – podobne frustrovaným tónom: ‚Nebojte sa, prepána, ani náhodou. Toto vám ešte chýba, aby vám tu niekto skákal po hlave!‘ Pozrela sa na mňa a začala sa strašne smiať. Bolo to pre mňa znamenie, že môžeme vojsť. Nakoniec z toho bola krásna klauniáda. Mama, otec aj dieťa sa po celý čas smiali,“ spomína na svoje zážitky klaunka Barbora. Vyzdvihuje, že na prelomenie ľadov medzi nimi a pacientami je potrebné počúvať potreby svojho okolia. „Ak rodič a dieťa pocítia nenútenosť a rešpekt z našej strany, sú k nám zvyčajne otvorenejší,“ hovorí a ozrejmuje, že klaunskou praxou sa získava aj schopnosť navnímať atmosféru izby.

„Pamätám sa, ako sme raz vošli do izby asi štvorročného dieťatka, ktoré v sekunde, keď nás uvidelo, začalo plakať. Od dverí som ho nahlas upozornila, že sa nemá čoho báť, pretože my ani náhodou nevojdeme k nemu do izby. Upokojilo sa. O tom, že nevojdeme som ho uisťovala po celý čas, ako sme do izby vchádzali. Bola to absurdná situácia, na ktorej sa rodičia veľmi smiali. Mohli sme v izbe robiť čokoľvek – hrať, tancovať, fúkať bubliny – dieťaťu sa to páčilo, pretože si bolo isté, že do izby ani náhodou nevojdeme,“ smeje sa. 

Dôležitou časťou každej klauniády je prvotná návšteva sesterne, kde sa klauni zoznámia so situáciou na nemocničných oddeleniach. Od zdravotných sestier dostanú informácie, ktorú izbu môžu navštíviť a ktorú by radšej mali obísť. Ak dieťa spí, alebo si jeho rodičia z akéhokoľvek dôvodu návštevu neželajú, zdravotní klauni to prijímajú s pochopením. 

„Vždy sa pýtame, či môžeme vojsť a veru, niekedy prichádza jasné nie od rodiča alebo od dieťaťa. Ak prichádza neistá reakcia, vstupujeme pomaly. Predstavíme sa, povieme kto sme a prečo sme prišli, aby deti nemali strach. Zvyčajne v tejto časti už u väčšiny vieme, či nás chcú alebo nechcú – buď to prejavia verbálne alebo odmietavou rečou tela – a to sa snažíme vždy rešpektovať,“ dodáva klaunka.

Lámať ľady a pomôcť znovu naplno cítiť radosť môžu zdravotní klauni len vďaka Vašej podpore. Pomôžte a darujte deťom psychickú vzpruhu a povzbudenie, ktoré v boji s chorobou tak veľmi potrebujú. Ďakujeme!