List do neba
Stromy navôkol sa odeli do jesenného šatu a vo vetre poletujú krásne farebné listy. Jeden list pristál aj u nás v Červenom nose. Nebol však zo žiadneho stromu, ani od vďačnej mamičky chorého dieťaťa, ktoré zažilo veselú klaunskú návštevu, ba ani od našich vzácnych darcov. List písaný zdravotnou klaunkou Marianou Bódyovou, ktorú deti v nemocnici poznajú ako sestričku Bodku. Adresovaný chlapcovi priamo do neba.
Pri vstupe do nemocničnej izby zdravotní klauni nevidia chorobu, vidia dieťa, ktoré sa aj napriek chorobe a bolesti chce smiať a zabávať. Ale keď zložia červený nos, v tichu domova, ďaleko od nemocnice, zrazu na nich doľahne ťažoba osudov chorých detí. A vtedy môže pomôcť vypísať sa z toho.
Prečítajte si nasledovné riadky, citlivú a intímnu spoveď Marianky Bódyovej. Nahliadnite do duše zdravotnej klaunky a pochopíte, aké náročné je deň čo deň vstupovať do nemocničnej izby a láskavým humorom rozveseľovať deti, ktoré to najviac potrebujú.
Filip, ďakujem, že si si pri nás dovolil byť dieťaťom.
Bolo to jedno z našich naozaj prvých stretnutí, takých, ktoré sa skrátka zapíšu. Prečo? No práve preto, že Tvoja reakcia na nás bola negatívna, resp. hneď si nás prekukol. Náš humor bol pre Teba detský a akákoľvek snaha získať si Tvoju priazeň, skončila malým fiaskom, trápnym tichom, alebo príliš dospelou otázkou z úst tak malého chlapca. Inteligencia a sčítanosť z Teba priam vyžarovali a ja som mala vždy veľký rešpekt, keď som išla k Tebe na návštevu. Dokonca som sa aj niekedy netešila. Nie preto, že by som Ťa nechcela potešiť. Ale preto, že som nevedela, ako potešiť dieťa, ktoré premýšľa ako dospelý. Ktoré vie, aká je jeho diagnóza a v hlave mu duní smrť. Áno, Ty si vedel, kam máme namierené všetci a vždy si si nás vedel vychutnať, keď si len tak „btw“ prskol niečo o tom, ako zomieraš...
Nemyslela som si, že sa niekedy z toho pragmatického dospeláka v detskom tele stane anjel. Netušila som, že to bude tak skoro.
Pamätám si Tvoje dlhé vlasy, keď si prišiel na oddelenie. Na to, ako si sa mi menil pred očami, ale aj na to, ako sa postupne menil náš vzťah. Prijal si nás. Vieš čo? Myslím, že sa Ti sestrička Bodka trochu aj páčila. Rástol si pri nás. Dospieval.
Začali Ti rásť vlasy, opäť sa objavili kučery. Tentokrát to už boli tie anjelské. Najviac som sa tešila, keď som videla, že veríš mojej hre. Že som naozaj trápna, že som naozaj nemožná, že som vlastne totálne nepoužiteľná existencia, ktorej môžeš poradiť, poučiť ju... Keď si sa usmial, bolo to veľmi láskavé a trpezlivé vyjadrenie Tvojej podstaty. Dospel si k niečomu, k čomu dospieva máloktorý dospelý. A zároveň, dovolil si si pri nás opäť byť dieťaťom. Som Ti za to nesmierne vďačná, Filip.
Ja som taká naivná, že som verila v zázrak a v to, že sa uzdravíš. Až teraz viem. Stal sa oveľa väčší. To Ty si bol ten zázrak, ktorý mnohých uzdravil svojou existenciou na tomto svete. Budeš mi chýbať.
