Byť zdravotným klaunom pre seniorov znamená viac než len rozosmievať

Ako sa zdravotní klauni učia porozumieť seniorom, aby im mohli prinášať humor, ktorý pohladí dušu?

Na oči dostávam neprehliadnu masku, na uši slúchadlá na tlmenie zvukov, na ruky a nohy mi pripevňujú závažie. Začína sa zážitkový workshop, vďaka ktorému môžem počas dvoch hodín aspoň čiastočne pochopiť, čo každý deň prežívajú seniori, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých.

 

Svet ponorený do rúška temnoty. Tóny obľúbenej piesne viem zachytiť len sťažka a ani zďaleka mi neprinášajú slastné pocity ako kedysi. Len ma nostalgicky ťahajú späť do minulosti, keď som vnímala krásu a farebnosť života všetkými zmyslami. 

Moje vnútorné hodiny tikajú pomaly. Čas už neurčuje rytmus môjho bytia – všetko okolo sa valí vlastným tempom a ja sa len márne snažím držať krok. Hluk rozhovorov sa mení na nejasné šumy, len závan chladu po odchode druhých ostáva mojím spoločníkom. Cítim, ako ma pomaly opúšťa záujem patriť do tohto uponáhľaného sveta. 

Až hlas, ktorý vysloví moje meno, ma vytrháva zo samoty. Aké príjemné je počuť ho. Aké vzácne je cítiť dotyk teplej dlane, ktorá ma opatrne dvíha a vedie do jedálne. „Pred sebou máš polievku, po pravej ruke je lyžica, naľavo servítka,“ ozve sa mi pri uchu. Opatrne ohmatávam všetko, dúfajúc, že sa mi podarí najesť bez toho, aby som sa celá zašpinila. Načieram do polievky a zisťujem, že ani potešenie z jedla nie je to, čo bývalo. Úmorné sústredenie a obavy z možnej hanby mi kradnú radosť z chuti.

Myšlienkami zablúdim k spomienke, ako s manželom sedíme v reštaurácii na výročie našej svadby. Svet je znova bezstarostný, plný smiechu... Mojím telom sa rozlieva teplo a dáva mi pocit bezpečia. „Nad tanier ti kladiem pohár vody,“ vytrhne ma hlas z môjho vnútorného prežívania. Dojesť obed mi pomáha len systematickosť – každá vec musí mať svoje miesto. Opak ma dokáže ľahko vykoľajiť. No malé svetielko na konci tunela mi dáva silu vydržať...

Pre mnohých seniorov je toto všetko každodenná realita.