Ako vyzerá deň akčného hrdinu?
Ráno som sa zobudil ako Jakub Ružička a ešte nič nenapovedalo tomu, že moje poobedie bude ako z akčného filmu.
O druhej poobede som na seba hodil doktorský plášť a klaunský penový nos ma zrazu premenil na primára Pištu Strateného, ktorý rozhodne nikdy nestráca zmysel pre humor a dobrodružstvo. Aj vďaka tomu som už šesť rokov zdravotným klaunom.
Na chodbe oddelenia detskej ortopédie smutne a odovzdane sedel chlapec na prahu dospelosti. Zbadal som jeho barle opreté o stenu. S iskričkami v očiach som ich zobral a dal si ich pod pazuchu. V tom okamihu sa nemocničná chodba premenila na strelnicu.
Strieľal som na všetko okolo seba v predstave, že mladému chlapcovi zachraňujem život pred neviditeľným nepriateľom. Vlastným telom som ho chránil, no ten sa v tom momente už nahlas smial. Mal som pocit, že som naozaj hrdinom z akčného filmu.
Uvedomujem si však, že v skutočnosti bol chlapec svedkom nevšednej grotesky, keď sa zdravotný klaun v ružových nohaviciach s trakmi a fontánkou na hlave potkýnal o vlastné nohy a barlami akože strieľal na stoličku oproti, pretože si myslel, že je to nebezpečné auto. Keď už sa mi minuli všetky náboje a už žiadna stolička neohrozovala chlapca, vrátil som mu barle a za jeho hlasného rehotu som hrdinsky odkráčal preč.
O päť minút neskôr v herni som natrafil na malé dievčatko. Plietlo si náramok. Chcel som si k nemu prisadnúť. Akoby však stoličke nohy ožili. Utekala predo mnou a nie a nie ju skrotiť, aby som si na ňu sadol. Dievčatko sa doširoka usmievalo a darovalo mi v skutku parádny náramok. Ja, primár Stratený, som od šťastia takmer stratil reč. Za odmenu som uplietol dievčatku z dlhých vláskov rybí cop. A tak sme boli šťastní obidvaja.
Veru, kto povedal, že akční hrdinovia nemôžu byť jemní a vedieť zapletať vrkoče?
Takéto dni plné veselej akcie a smiechu môžu zažívať deti v nemocniciach len vďaka Vašej podpore. Pomôžte preto práve teraz a darujte deťom okamihy, v ktorých necítia strach ani bolesť a zažívajú obyčajnú detskú radosť.
