Vaše príbehy s našimi nosmi

07.december 2021

Bolesť detí je menšia, ak sú tu klauni

„Tento príbeh je síce starší, Lucca mal vtedy len 5 mesiacov, teraz už má 4 roky. Cestovali sme z Paríža do Viedne a odtiaľ sme pokračovali domov na východ. Žiaľ, synček sa mi cestou už nepozdával a tak sme zašli v Žiline na pohotovosť a zistili nám začínajúci zápal pľúc a boli sme hospitalizovaní. Pre malého to bolo nepríjemné. Keď k nám do izby prišli clowndoctors, malý prestal plakať a veľmi ho zaujali. Bolo to príjemné prekvapenie a rozptýlenie. Myslím, že by mali byť v každej nemocnici. Detičky si v nemocnici vytrpia veľa, odbery a injekcie a myslím si, že ich bolesť je o niečo menšia, ak majú pri sebe zdravotných klaunov. :-)"

MARCELA

Foto: Marcela
Ilustračná foto (autor: S. Ďurkovič)

Najlepšie dni

„Boli sme hospitalizovaní v nemocnici v Košiciach, môj bojovník je už od útleho detstva zvyknutý na takéto uzavretie medzi 4 steny. Bol pondelok a čas plynul pomaličky, odbery, vyšetrenia, ihly a iné, keď tu zrazu celou chodbou zaznela hudba. Všetky deti vyšli z izieb von, aby zistili, čo sa deje. Bolo to neskutočné - dievčence oblečené v bielych plášťoch, na nose červené loptičky, s úsmevom na tvári. V tom momente ožila celá neurológia, dievčatá - klaunky boli super a odvtedy sme sa tešili na pondelky a štvrtky. Boli to najlepšie dni."

LIANA

Sebiho úsmev

„Boli sme v nemocnici 2 mesiace so zápalom kosti. Dvojročný Sebi sa prvé tri týždne pánom doktorom s červeným nosom vyhýbal, buď spinkal alebo zrovna mal nejaké vyšetrenie. No keď už prišlo na stretnutie, sedel na mne ako pena a bez slova či úsmevu pozeral na pána doktora Púpavu... Zdalo by sa, že sa ich bojí, no opak bol pravdou. Odkedy odišli, o inom nehovoril, každej návšteve sa rukami nohami snažil naznačiť, ako hrali, ako púšťali bublinky a hlavne, aké mal doktor Púpava vlasy. Po týždni prišli opäť a Sebi zasa sedel ticho ako pena. Ani potlesk, ani úsmev, ale nadšenie až po odchode. Antibiotiká tiekli Sebimu skoro stále a nikto nevedel povedať, koľko to bude trvať - vraveli 4-6 týždňov, no toto bol už siedmy, pričom na návrat domov to stále nevyzeralo, lebo stav sa nezlepšoval. Opäť prišli naši hrdinovia. Sebi sedel, vypočul si pesničky, ale zasa kamenná tvár. Tak mu teda zakývali a chystali sa na odchod. Pri odchode sa im však nedarilo vyjsť cez dvere, raz vrazili do jedného, raz do druhého a tým zlomili mlčanie. Sebi sa začal smiať, každý úder ho rozosmial viac a viac. Dvere boli diagnostikované ako pokazené, že sa cez ne nedá dostať von. Vravím: „Veru, nedá, už to budú 2 mesiace a stále sme sa cez ne domov nedostali." 

„Opravíme dvere hneď, ako sa bude dať," bola odpoveď a po odchode sa Sebi stále usmieval.

Ďalší týždeň sa zápal stratil a veru posledný deň ešte prišli naši červenonosí páni doktori. Vyliečili nielen kamennú tvár malého pacienta, ale aj naše dvere, aby sme mohli ísť domov. Sebi má teraz tri roky, raz za čas nejaké to vyšetrenie, ale bez plaču a s úsmevom ide za každým pánom doktorom, aj keď červený nos nemá. Napriek dlhému pobytu v nemocnici, vďaka dobrým spomienkam nezanevrel na doktorov, odbery a vyšetrenia. Ďakujeme :)"

Sebiho mamička

Ilustračná foto
Ilustračná foto

Priniesli ste svetlo do nočnej mory

„Prajem pekný večer. V prvom rade chcem popriať rodičom chorých detí veľa sily, lebo pred 2 rokmi bolo dcérke diagnostikovanie DM1, detská cukrovka, nikdy by mi nenapadlo, že mojej 8 a pol ročnej dcérke sa to môže stať, žiaľ, stalo sa. Dva dni ležala na JIS-ke, potom som bola hospitalizovaná s ňou na 2 týždne. Vtedy som vás stretla v Prešove v detskej nemocnici. Vy ste do tej našej nočnej mory priniesli svetlo, smiech, ale aj plač. Ale od šťastia. Priznám sa, mala som čo robiť, aby som sa udržala. Ste úžasní, čo robíte, ako to robíte a je vás čoraz viac... Rozdávajte úsmev deťom aj naďalej, zaslúžia si to pri tých bojoch s chorobami. Ďakujeme, že ste."

JANA

Bola som rozhodnutá, že ma nerozosmeje nič

„Ahojte,

so zdravotnými klaunmi som sa stretla iba raz v živote, ale doteraz na to spomínam, a preto by som sa rada podelila o svoj príbeh. Mala som asi 12 rokov, keď som bola hospitalizovaná vo fakultnej nemocnici v Žiline. Ako najmladšie dieťa z veľkej rodiny som sa zrazu cítila veľmi opustená, keď som v nemocnici musela ostať sama. Aj napriek mladému veku som upadla do depresie, takmer nič som nejedla a nerozprávala som sa ani so svojimi spolubývajúcimi. Sestričky mi viackrát povedali, že prídu klauni, no ja som sa tej návštevy desila, pretože som už ani nechcela byť veselá a myslela som si, že už som veľká na to, aby som sa smiala na klaunoch. V jeden deň sa však slová sestričky naplnili a klauni dorazili aj do mojej nemocničnej izby. Bola som rozhodnutá, že ma nerozosmeje nič na tomto svete, ale čuduj sa svete, klauni to dokázali a ja som po dlhom čase mala úsmev na perách. Neskôr sa môj stav zhoršil natoľko, že som bola prevezená na JIS, ale klauni si ma z nejakého dôvodu zapamätali a spolu sme spomínali na ich poslednú návštevu. Darovali mi červený nos, ktorý mám doteraz odložený, pretože vtedy bol pre mňa veľmi vzácny. Keď som sa vrátila späť na detské oddelenie, dostala som spolubývajúcu, s ktorou som si začala rozumieť opäť vďaka zdravotným klaunom. Zuzka sa totiž klaunov bála a ja som jej začala vysvetľovať, že sa nemá čoho báť a nakoniec sme si klaunskú návštevu spoločne vychutnali. Odvtedy som už, našťastie, nemusela byť hospitalizovaná a aj keď v mnohom spomínam na tú jedinú návštevu nemocnice v zlom, vďaka zdravotným klaunom mám odtiaľ aj pekné spomienky. Chcem sa veľmi poďakovať za to, čo robíte, že spríjemňujete nemocničný pobyt malým aj veľkým deťom. Aj na základe svojho zážitku uvažujem, že by som sa k zdravotným klaunom pridala, a tak s napätím čakám na ďalšie výberové konanie. Takže sa možno raz stretneme aj osobne. ;) Ešte raz ďakujem aj za ten môj skvelý zážitok."

LENKA

Ilustračná foto
Ilustračná foto (autor: M. Svítek)

Prelomiť ľady

„Nikolajko ochorel, keď mal 1,5 roka. Celú našu dvojročnú liečbu nás sprevádzali klauni. Nikolajko ich dlhoooo ignoroval. No zrazu prišiel klaun, ktorý si ho získal a po 6 mesiacoch odmietania prelomil ľady. Náš TOP klaun sa volá Doktor Žinčica. Odvtedy nám klauni robili radosť pri ťažkej liečbe pravidelne v utorky a štvrtky. Tešili sme sa na nich. Vykúzlili nám úsmev na tvári v neľahkých časoch. Zotreli stres, nervozitu a negativitu aspoň na chvíľu. Ja ako matka ich obdivujem za trpezlivosť a citlivosť, s akou pristupujú k deťom. Ako ich vedia zaujať a vydržia aj ich skupinové útoky. Je to neskutočne obdivuhodná práca."

ZUZANA

Splnené želanie

„Som dlhoročná podporovateľka zdravotných klaunov. Môj hlboký obdiv mali už od začiatku môjho podporovania. Tak som začala snívať o stretnutí s nimi. Maminka im teda poslala list s prosbou, či by som nemohla ich klaunovanie vidieť. Boli takí laskaví, že ma zavolali na Cirkus Paciento do Kováčovej. S radosťou som šla aj s doprovodom, nemohla som sama. Keď som tam prišla, usadila sa, prihovorila sa mi fantastická klaunská sestrička a hneď začala so mnou klaunovať. Bola fantastická. Potom som pozerala Cirkus Paciento a aj ten bol fantastický. Je úžasné, čo tam choré detičky dokázali. Zdraví sa môžu od nich učiť. Tak isto spolupráca klaunov s detičkami bola skvelá. Potom mňa aj môj doprovod odviezla klaunka na autobusovú stanicu. Nechceli sme, aby sa prezliekla. Pekne v klaunskom nás odviezla. Moje veľké želanie mi splnili a ja som vedela jedno: moju podporu budú mať aj naďalej. Vždy. Prajem všetkým veľa zdravia a dôvod na úsmev."

LENKA

Ilustračná foto (autor: K. Bezáková)
Ilustračná foto (Samuel Ďurkovič)

Priniesť smiech tam, kde sa človeku už nechce ani dýchať

„Spomínam na vás s úsmevom. Môj príbeh je asi trošku iný, ale za to vďaka vám veľmi úsmevný.

Keď sa moja dcérka narodila v Trenčíne (r. 2019) s váhou 1190 g, zistili jej na piaty deň nekrotizujúcu enterokolitidu - zápal čreva, ktorý bolo treba riešiť operáciou v Bratislave. Nemusím opisovať, aké dni v strachu sme doma všetci prežívali. Vďaka Bohu všetko dobre dopadlo. Po dvoch týždňoch v Bratislave nám dcérku previezli do Trenčína, kam som za ňou chodila celý mesiac každý deň. Po mesiaci som sa už mohla začať o ňu starať v trenčianskej nemocnici, takže som sa ubytovala a chodila za ňou. Konečne som verila, že všetko dobre dopadne. Ale maličká dostala do rany zlatého stafylokoka. Vraj - ak sa stav do rána nezlepší, pôjde naspäť do Bratislavy a budú jej to musieť opäť otvoriť a vyčistiť. Prišlo mi veľmi zle, pani doktorka videla, ako mi oči zaliali slzami a doslova som letela do izby, aby som si mohla poplakať, že opäť nás čaká to isté. Že návrat domov k staršej dcérke sa opäť oddiali. Plakala som na izbe, keď tu zrazu niekto zaklopal na dvere. „Môžeme vojsť?" Zostala som v šoku, kto to je. Otvorím dvere a tam stáli dve úžasné ženy s červeným nosom. Smiala som sa a plakala zároveň. Potom som už naozaj verila, že to celé zvládneme. Jedine ľutujem, že sme sa nestihli odfotiť. Nakoniec sme s dcérkou odchádzali z Trenčína domov po pár dňoch, pretože lekárky zvolili postup, vďaka ktorému sa podarilo zlatého stafylokoka zbaviť.

P.S. Vaša práca je úžasná. Priniesť smiech tam, kde sa človeku už nechce ani dýchať. Veľká vďaka."

DANIELA

Dlho som sa tak od srdca nezasmiala

„Mám dve dcéry s diabetom 1. typu. Keď mala staršia z nich záchvat v r. 2013, mala 2,5 roka, ležali sme 3 týždne v nemocnici a bolo to pre nás obe veľmi náročné. Jej sa striedali glykémie, kým ju nastavovali na inzulín, mala časté hypoglykemické stavy, kedy som ju nespoznávala. Bála sa pichania inzulínu, merania glykémie, bola plačlivá a nervózna... A ja som celý čas preplakala, keďže je to diagnóza na celý život a všetko sa nám obrátilo naruby... Zdravotní klauni prišli do nemocnice raz, alebo dvakrát. Dcéra sa ich bála, bola zarazená, ale ja si dodnes pamätám na toho pána s gitarou, ktorý mal neuveriteľne pohotový humor a tak ma jednou vetou, jednou jeho reakciou rozosmial, že som sa nevedela prestať smiať. Dlho som sa ani predtým, ani potom tak od srdca nezasmiala... A spomínam na neho doteraz :)."

MIRELA

Ilustračná foto (autor: S. Ďurkovič)
Ilustračná foto (autor: K. Grajcaríková)

Čakáreň plná spevu a radosti

„Naše stretnutia s klaunami s červenými nosmi bývajú v detskom kardiocentre v Bratislave - Kramáre. Často sa s nimi stretávame na našich kontrolách, keď nám spríjemňujú čakanie. Vďaka nim sa náš syn zabaví a my s ním. Veľmi nám spríjemňujú častokrát dlhé čakanie a keď sa objavia, z tichej čakárne sa nachvíľu stane čakáreň plná spevu a radosti.

Ďakujeme Vám."

KATARÍNA

Aj mňa by bavilo robiť zo seba klauna

„Ahooj.

Aj ja som vás stretol, aj keď som bol hospitalizovaný, aj keď som bol na kardiológii na kontrole. Ste super, a celkom by ma bavilo robiť zo seba tiež takého klauna... A viem hrať na ústnej harmonike."

 

MIREC alebo MAJSTER N

Ilustračná foto (autor: S. Ďurkovič)
Ilustračná foto

Ďakujem za úsmev mojej sestry

„Moja sestra má malého syna Huga, ktorý podstúpil operáciu pruhu. Je maličký a ani nevedel, čo sa s ním ide diať, len mojej sestre bolo veľmi ľúto a smutno. Klauni ju v predsalen rozosmiali, keď si ju zo žartu doberali, že ako je oblečená - mala sterilné zeleno-modré oblečenie. Žartovali, že Dolce & Gabbana - “dogabaná”. Vyčarili mojej sestre na tvári úsmev. Ďakujem veľmi pekne za prácu vás a vašich klaunov. Som vaším stálym prispievateľom."

KATARÍNA

Dobrá nálada pre deti aj rodičov

„Mávame tú česť stretávať vás v Kováčovej v Maríne, kam chodievame so synom na liečenie. Vždy prinesiete veľkú dávku dobrej nálady a deti vás milujú, no a samozrejme pozdvihnete náladu aj nám rodičom Ďakujem, že ste."

JANA

Napíšte nám váš príbeh

Ilustračná foto (autor: T. Jenčová)