U Karinky

13.október 2021
  • Príbehy

Crrrrrn, zaznie zvonček na dverách bytu našej obľúbenej rodiny. Crn Crn Crrrrrn, nevedia sa klauni dočkať návštevy. Dvere sa otvoria a nás prekvapí bledá strhaná tvár a uplakané oči hnedovlasej mamy. Väčšinou sa usmieva, ale dnes by ju úsmev asi bolel.

„Vitajte, poďte ďalej, už vás čakáme,“ hovorí smutným hlasom mama a otvára nám dvere do rodinného sveta. Prezuvky máme a hneď sa obúvame.

Ocko je tiež smutný, ale príjemný. Zvítame sa. Škôlkar Igorko je akýsi tichý. Vždy je samý smiech a výmysel, dnes len ticho pozdraví. Najmladšia sestra vykukne z izby a zasa sa skryje. Je to tu akési tiché a smutné, aj svetla sa zdá menej ako inokedy. Vyschne mi v ústach a strasie ma ako od zimy. Kolega doktor Mrkvička sa tiež zdá trochu zmrazený.

Zastavíme sa pred vstupom do izby, kde leží naša Karinka. Pod veľkým oknom vidieť veľkú posteľ a na nej drobné dievčatko. Už-už chceme vstúpiť do izby, ale mamin tichý hlas nás zastaví: „Dnes vás veľmi potrebuje. Celú noc sme nespali, mala veľké bolesti. Včera sme sa vrátili z nemocnice a dnes v noci musela opäť prísť lekárka.“ Po tvári sa jej skotúľajú dve slzy, ale rýchlo ich utrie vreckovkou. Musí byť silná.

foto: Katarína Bezáková

„Karinka, máš návštevu,“ oznámi láskavým hlasom a posmelí nás, aby sme vošli. S doktorom Mrkvičkom sa potkýname, do všetkého narážame, ale úspešne sa dopracujeme až k posteli.

„Konečne ste prišli,“ povie Karinka tichučkým hláskom, ako keď zašumí vietor v obilí.

„Hurááá, už sme tuuu,“ kričí Mrkvička, „ideme hrať hokeeej.“

„Hokej?“ čudujem sa a pozriem na Karinku. Nesúhlasne pokýva prštekom.

„Nie, nie, pán kolega, žiadny hokej,“ hovorím a sprisahanecky žmurknem na dievčatko. To súhlasne, hoci sotva badateľne, kývne hlavou a mne to stačí. Sme parťáčky. S Karinkou sa poznáme už niekoľko rokov. Pamätám si ju ako malé dievčatko, ktoré síce nebehalo, ale v sede k nám vždy dvíhalo rúčky. Dnes Karinka už len leží.

Doktor Mrkvička sa snaží zdolať ženskú presilu a slávnostne zvolá: „Supeeer, tak ideme hrať hokeeej,“ a hneď chytá ukulele ako hokejku, korčuľuje po dlážke a hľadá neviditeľný puk. Plesnem si po čele. Karinka sa konečne usmeje a zavolá ma malým prštekom k sebe. Nehybnosť zvyšku tela si táto hravá a veselá slečna vynahrádza mimikou na tvári a pohybmi prštekov.

„Cica, povedz Mrkvičkovi, že by som chcela, aby mi zaspieval,“ šibalsky na mňa žmurkne. Vidiac jej nadšenie, nemeškám, vyťahujem pumpu alias mikrofón a už aj naháňam po izbe hokejistu Mrkvičku. Ten šikovne kľučkuje medzi kreslami a mizne za stolom. Nevzdávam sa a snažím sa ho dobehnúť aj cez bránky a mantinely.

Prvá tretina je preč a hokejista stále uniká. Doktor Mrkvička spraví trojitého rittbergera a stratí sa pod Karinkinou posteľou. Pomaly mi dochádza dych, a tak zafučím: „Doktor Mrkvička, musíte zaspievať pesničku, Karinka si ju objednala.“ Spod postele sa ozve: „haf-haf“ a na posteli sa smeje Karinka a zasa ma volá prstom.

„Cica, povedz mu, že je to ozdravná pesnička.“ Tlmočím odkaz a spod postele sa ozve: „mniauuuuu“. Pokúšam sa nezbedného červenonosého doktora vytiahnuť za nohu, ruku i hlavu, ale drží sa ako kliešť. Bezradne sa pozriem na Karinku a jej neúnavný prštek. „Skús ho vylákať na niečo, čo má rád.“

foto: Katarína Bezáková

Ani nemusím dlho premýšľať. Každý klaun miluje bublinky. Vypustím plnú dávku pod posteľ a Mrkvička je lapený. Naháňa a hltá bubliny jednu za druhou, ani si nevšimne, že sám a dobrovoľne vylieza spod postele. Keď je na nohách, Karinka mi ukáže zdvihnutý palec a ja obratne aplikujem pred Mrkvičku mikrofón. Ešte hľadáme pódium. Karinkin prst ukazuje na kreslo, stôl, gauč a stoličku. Beháme po izbe ako splašení chrobáci a Karinka sa schuti baví.

Mrkvička konečne brnkne na struny a izbou sa nesú jemné tóny piesne o princeznej Karinke. Dievčatko sa usmieva a vychutnáva si, že doktor spieva o nej.

Za nami počujem tichý chichot súrodencov, mama s ockom sa objímajú a tiež počúvajú. Aj sa trochu usmievajú. V izbe je teplejšie a svetlejšie. Pridá sa k nám aj Karinkin brat a už sa čaruje, vyšetruje a všetko je ako kedysi. Slzy vyschli a v byte sa ozýva detský smiech. Ešte sme sa ani nerozlúčili a Karinka sa už tíško pýta: „Kedy prídete?“ V očkách zvedavosť, prosba aj nádej. Púšťa nás neochotne, ale vie, že musíme ísť rozdávať smiech aj iným deťom. Venuje nám na rozlúčku krásny úsmev, zamáva prštekom a my sa strácame za stenou rovnako bláznivo, ako sme sa objavili.

Pri dverách nás zastaví mama: „Ďakujem, že ste prišli. Pri vás Karinka vždy zabudne na všetko zlé a je tým bezstarostným a veselým dieťaťom, akým by mala byť.“

Zasa mám zimomriavky, keď mi Karinkina mama silno zovrie ruku. Stisne ma z toho pri srdci, ale verím, že nabudúce sa opäť stretneme, aby sme rozveselili našu Karinku.
 

zdravotná klaunka Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková