Tatko klaun

20.jún 2021
  • Príbehy

Som otec a mávam svoje dni.

Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny, smutný a unavený. Ale potom si oblečiem klaunský kostým, stane sa zo mňa Quido Bublanina a v hlave zapnem podporné systémy smiechu, empatie, zábavy a humoru. Z malej krabičky od cukríkov vyberiem červeno-červený nos na gumičke, a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ zaklope na dvere nemocničnej izby môj klaunský kolega doktor Stresser.

Dnes Bublanina akosi nie je vo svojej koži. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten vychýrený červený nos ho trochu páli. Vie, kto leží na posteli pod oknom.

Ilustračná foto

Neustále myslí na to, ako pred tromi dňami, keď jeho červený nos spal v krabičke od cukríkov, v rannom zhone nervózne zúril na dcéru.

„Alžbetka, nevymýšľaj a odchod do školy.“

„Tatinko, ale mňa to brucho naozaj bolí…“

„Pripravený?“ zopakuje otázku doktor Stresser a vráti Quida do reality. Nos páli čoraz viac, ale dvere sú už otvorené.

„Dobrý deň, môžeme vojsť?“ Klop, klop, tresk, plesk, bum, pád, po zemi sa váľa Stresserov klobúk. Bublanina zakopne o zárubňu, preletí cez dvere a pristane dolu hlavou na prázdnej stoličke. Ozve sa veselý dievčenský smiech.

Quido sa čoraz viac zapletá do stoličky a Stresser bezmocne naháňa po izbe svoj neposlušný klobúčik. Nakoniec skončia v stoličke zapletení obaja a slamený klobúk má na hlave Quido.

„Dovoľte, aby sme sa predstavili,“ podávajú zauzlení klauni nohy namiesto rúk a ich snaha o rozpletenie sa končí kdesi pod posteľou. Dievčatá sa opäť hlasno smejú a snažia sa uhnúť pred poletujúcim klobúkom doktora Stressera. 

zdravotný klaun Roman Večerek s dcérou Alžbetkou

Quido zadychčane vylieza spod postele a chystá sa pomôcť v naháňaní klobúka. Lenže v tom krátkom okamihu sa jeho zrak stretne s nádhernými modrými očami, ktoré vykukujú spod periny, a krásna mladá blonďavá slečna s jemne pehavým noštekom a širokým úsmevom na tvári zašepká:

„Tatinko, je to super, ste strašne smiešni, som na teba hrdá.“

Vesmír vybuchne a zastaví sa čas. Kdesi vo vnútri doktora Quida Bublaninu sa prebudí človečí tato. Užasnuto hľadím do očí svojej dcéry, ktorá leží na posteli pod oknom. V duchu ju vezmem za ruku a usmejem sa. Alžbetka sa zaškerí a zopakuje: „Som na teba hrdá, tatinko.“

Schovaný za maskou Quida Bublaninu plačem, hanbím sa a mám milión otázok. Kedy je otec hrdý na svoju dcéru? Keď ju prvýkrát zazrie v pôrodnici ako pokrčenú hrčku lásky dvoch ľudí? Keď sa na neho prvýkrát usmeje? Keď prvý raz povie „tato“ a spraví prvé nesmelé krôčiky? Keď sa naučí bicyklovať? Keď zmaturuje a nájde si výbornú prácu? Keď sa šťastne vydá a oznámi, že čaká vnúča? Alebo je hrdý, keď mu dcéra odpustí, lebo jej neveril, že má veľké bolesti, a v hneve ju poslal do školy, aby ju potom v záchvate paniky viezol ako blázon do nemocnice so zápalom slepého čreva? A teraz tu klaunuje ako o život, aby na jej ubolenej tvári vyčaroval úsmev…

Doktor Bublanina otvoril oči. Pehavá slečna na neho šibalsky mrkla a vyplazila jazyk. Quido sa nemotorne postavil, v poslednej chvíli zachytil padajúceho Stressera a spoločne dopadli na stoličku. V snahe nestratiť fazónu sa však znovu zaplietli do stoličky a s mohutným potleskom za chrbtom odkráčali z izby.

Dvere sa zavreli. Quido Bublanina si dal dole červený nos a zhlboka sa nadýchol. Stresser sa usmial a ako otec a starý otec ma chápavo potľapkal po pleci. Áno, mávam svoje dni. Ale potom si „oblečiem“ červeno-červený nos z krabičky od cukríkov a som pripravený robiť zázraky pre deti. Niekedy aj pre tie svoje.

Roman Večerek / doktor Quido Bublanina

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov v knihe Na zázraky máme nos.