Spomienky mamy z nemocnice: Bože, nevedela som sa prestať smiať
Viete, čo majú spoločné rodičia detí v nemocnici? Zvláštny druh vďaky za každú sekundu úľavy. Pobyt v nemocnici býva desivým nielen pre ich deti, ale aj pre nich samých. Tak si to vybavuje aj Magdaléna, maminka malého Samka, ktorého na bratislavských Kramároch prijali až štyrikrát. Jeho kosti sú krehké, prešiel si zlomeninami ruky i stehennej kosti.
„Boli sme tam necelý mesiac, bolo to veľmi komplikované a hlavne psychicky náročné. Zdravotní klauni k nám chodili na izbu často. Zabavili synčeka, ale priznám sa, že aj mňa. Aspoň na chvíľku som zabudla na všetko okolo nás,“ napísala nám.
Nešla som ani do bufetu, čo plakal od bolesti
Na chvíľu zabudnúť bolo pre Samka i Magdalénu skutočným vyslobodením. „Mám štyri deti, manžel pracuje ako kamionista. V čase, keď som bola so Samkom v nemocnici, som musela zo dňa na deň odstaviť od dojčenia ročného syna. Samko mal vyviazanú nohu, nemohol sa pohnúť a ja som ho za celý mesiac neopustila. Nešla som ani do bufetu, čo plakal od bolesti,“ vybavuje si ťažké chvíle. Dokonca sa neodvážila ani ľahnúť si na prístelku, radšej sa tiesnila na kresle tesne vedľa Samka, aby mu bola oporou.
Samko sa nedokázal postaviť, ísť na toaletu ani hrať sa v herni ako ostatné deti. Jeho dočasný svet tvorili len štyri steny nemocničnej izby, obetavá mama a návštevy klaunov, na ktoré čakal ako na malý zázrak.
„Vždy nám povedali, že dnes budú chodiť klauni. Keď sa rozleteli dvere a zjavili sa oni s ukulele, prišiel závan radosti. Či začali hrať, spievať alebo len tak prišli, Samko ostal veselý. Ozaj vám to zmení náladu, hormóny vám ‚idú‘ v tele. Aj keď mi nebolo do smiechu, jednoducho som sa usmiala,” opisuje Magdaléna atmosféru návštev zdravotných klaunov.
Nebyť klaunov, neviem, ako by naše myšlienky skončili
Počas tých dlhých týždňov stretol Samko niekoľko klaunských "dvojičiek", ako ich Magdaléna nazýva - primára Pištu Strateného, sestričku Violu Pastelkovú, doktorku Zagi Uderenú, doktorku Cicu Hopsalkovú, sestričku Šťastnú a mnohých ďalších doktorov a sestričiek s červeným nosom.
„Boli sme tam už asi tretí týždeň a oni sa čudovali: Vy ste ešte tu?” dodáva Magdaléna. Čas v nemocnici, navyše ak ani nemôžete von z nemocničnej izby, sa ráta na sekundy, nie na dni ako za nemocničnými múrmi. Klaunské návštevy so všetkými svojimi kúskami, ktoré podľa Magdalény "navystrájali", boli pre nich ako míľniky v odpočítavaní, kedy sa budú môcť konečne vrátiť domov.
„Dnes, keď si spomeniem na NÚDCH, bože, ja som sa nevedela prestať smiať! Jednoducho boli úžasní. Nebyť ich, neviem, ako by naše myšlienkové pochody skočili. Bolo to ozaj silné. Je to veľmi pekný projekt, ktorý pomáha nielen deťom, ale aj rodičom, ktorí sú tam,“ dodáva Magdaléna.
Samkove pobyty v nemocnici neskončili. Každý rok ho spolu s mamou ešte hospitalizujú na tri dni. Na klaunov už odvtedy šťastie nemali. Dnes im nepovie inak ako ľudia s veľkým srdiečkom. Pocit, že strastiplné momenty mohli byť vďaka nim aspoň na chvíľu znesiteľnejšie, jej s Kramármi ostane v myšlienkach spojený navždy.