Sen za oknom

15.február 2021
  • Príbehy

Je popoludnie, na chodbe oddelenia stretávame Andyho: „Dobré ránko, na prechádzke?“ Dvanásťročný chlapec so šatkou na hlave zakrýva, o čom všetci vieme.

Úspešne skrýva aj záujem o čokoľvek. Prechádza okolo nás, oči unavené, tričko pokrčené, opiera sa o stojan s infúziou. Pohľad má dospelejší, než chlapcovi v jeho veku prináleží.

„Dobré ráno,“ odzdraví nás a sucho sa usmeje. Zahľadí sa smerom k oknu na konci chodby. Prší, tmavé mraky zakrývajú oblohu. Andy sa pohne a my neodbytne ako kliešte za ním.

„Na prechádzke?“ nevzdávame to. Andy kývne hlavou na znak súhlasu a posúva sa opatrne ďalej. Kráčame s ním a o chvíľku stojíme pred veľkým oknom, na ktoré dopadajú otravné dažďové kvapky. Andy skontroluje, či sme ešte pri ňom. Keď nás zbadá, s povzdychom pubertiaka rezignovane skloní hlavu.

Oproti stojí internát strednej školy. Budova má mnoho okenných tabúľ a za každou sa môže niečo diať. Možno sa aj deje, ale my to nevidíme, a tak začíname snívať.

„To je ona?“ opýtam sa. Andyho zvesená hlava ožije, nechápavo sa na mňa pozrie.

„Kto?“

„No veď ona, tvoja frajerka!“ vypadne zo mňa. „Tá, čo tam umýva okná.“

Andy trochu očervenie, dúfam, že nie od zlosti. Chlapec pristáva na hru, hoci v budove oproti nikde nikoho.

„Ooooo, aké má veľké…“

Pozriem na chalana, zadívam sa mu do očí. Líca sa nafúknu ako balóny, ale pery to nevydržia a vyprskne:

„Čo?“

„No dlaneee,“ s úľavou mením tému. „Ako sa volá?“

Pregúľa očami, zaváha: „Veronika.“ Od tej chvíle je pre nás Nika, najúžasnejšie dievča. Svojimi veľkými dlaňami dokáže dokonale poumývať okná a my za ňou nechceme v ničom zaostávať. Vyťahujeme z vreciek plášťov farebné šatky a napodobňujeme imaginárnu Veroniku. Vymýšľame celú zostavu cvikov profesionálneho umývania okien, nemotorne sa snažíme dokázať to, čo vysnívaná Nika.

Keď vyhodíme šatky do vzduchu a začneme žonglovať, Andy sa okamžite chytí. Hoci infúzia ho trochu obmedzuje v pohybe, berie naše šatky a žongluje. Najskôr s nami, neskôr už len sám ako hlavná hviezda „sóla pre jedno okno a tri šatky“.

„Fíha, aha, Veronika kýva!“ nadšene vyhŕknem. Andy zrýchľuje tempo, vyhadzuje šatky ešte vyššie a mne sa zdá, že počujem biť jeho vzrušené srdce. Kvapky dažďa bubnujú veselšie a mladík má na tvári tajomný úsmev.

„Dobrý deň,“ zaznie odrazu ženský hlas. Andyho mama nám stojí za chrbtom a sleduje, čo sa deje. Vyzerá, že tu stojí už hodnú chvíľu, ale vôbec sme si ju nevšimli. Nenápadne sa ku mne nakloní a polohlasne zašepká:

„Veronika je Andyho láska zo školy. Ešte predtým (zahľadí sa na infúzku a prehltne slinu) sa spolu stretávali.“ Andy si mamine ľútostné prejavy vôbec nevšíma. Len keď už naozaj nevládze, chytí šatky do jednej ruky ako profesionál a končí svoje sólo slovami:

„Frajerku teraz nemôžem mať, až keď sa uzdravím!“ Hovorí to s nádejou a veľmi rozhodne. V nás nádej ostáva ešte dlho po odchode z nemocnice. Andyho bojovnosť, odhodlanosť rytiera, ktorý túži spoznať lásku, jeho pokora a nekonečná chuť snívať nás stále inšpirujú.

zdravotná klaunka Mariana Bódyová / sestrička Bodka

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.