Chlapec, ktorý hľadel do stropu

29.december 2020
  • Príbehy

Nádych. Výdych. Nádych. Uprene pozerá do stropu. Nevšíma si, že sme s klaunským kolegom doktorom Karolom Žinčicom klopali, ani sa nepohne.

Prídeme k nemu bližšie.

Stále hľadí do stropu.

Predstavíme sa.

Pozrie na nás kútikom oka.

Chvíľa ticha.

„Som Adam,“ povie napokon.

Pohľad má múdry, oveľa starší, než je jeho naozajstný vek. Všimne si naše červené nosy: „Načo ich máte?“

Rozpoviem mu príbeh o paradajkovom semienku, z ktorého narastie takýto nos. Usmeje sa, príbeh sa mu páči. Pre nás je to najsvetlejší bod návštevy. Kratučký záblesk slnka v jeho očiach.

O chvíľu je znovu pohľadom na strope a nevráti sa k zemi, až kým neodídeme. Biely strop stojí nehybne, rovnako ako ďalších deväť poschodí nad ním.

Vraciame sa o pár dní neskôr a návštevu Adamovej izby si nechávame na koniec. Tešíme sa, že nám dovolil vstúpiť, že nezabudol na ten malinký úsmevný okamih. Začína sa zaujímať o to, kto sme a ako sme sa dostali k práci zdravotných klaunov. Stále leží schúlený v posteli, tenké ruky a nohy si schováva pod perinou. Nechce, aby sme videli jeho zoslabnuté telo. V izbe sa začnú nenápadne objavovať červené nosy, lietajú po priestore, stratia sa a znovu sa objavia na inom mieste. Adam ožíva, smútok sa rozplýva a izba sa plní zvedavosťou.

Na ďalšie návštevy sa veľmi tešíme. Vymýšľame, čím Adama prekvapíme. Vždy máme preňho pripravené nejaké nové kúzlo či nový akord na ukulele. Sme pre Adama viac než klauni, sme priatelia, ktorí sa o neho zaujímajú. Učí sa hrať na ukulele, radí nám, hráva s nami. Je čoraz silnejší, už neleží schovaný v posteli, začínajú mu rásť husté čierne vlasy.

Asi po troch rokoch od nášho prvého stretnutia nám povie, ako je rád, že za ním chodíme. Lebo za ním nikto nikdy nechodil, nikto sa naňho nepýtal.

Sme ticho.

Do detského domova sa už vrátiť nemôže, ani školu ešte neskončil.

Stále sme ticho.

„Niekedy som rozmýšľal, či to všetko má zmysel.“ Počuť Adamove dlhé nádychy, akoby nimi naberal odvahu hovoriť. „Ale už dávno som zmenil názor. Vďaka vám.“

Všetci naraz vydýchneme.

Mám zimomriavky.

Nikto sa neodváži nič viac povedať.

Adam nepremohol iba chorobu v pokročilom štádiu. Podarilo sa mu dokončiť strednú školu, vyučil sa za kuchára. Našiel si prácu v reštaurácii aj slušné ubytovanie. Keď sme sa stretli po jeho vyliečení, predo mnou stál odvážny múdry mladý muž. Mal v sebe to, čo mnohí jeho rovesníci ešte len hľadajú – zrelosť, pokoru, vieru.

On sa učil od nás kúzla, ale my sme sa od neho naučili viac.

 

zdravotná klaunka Miroslava Dudková / sestrička Tina Trdlová

 

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.