Cirkus je silný, dáva deťom pocit výnimočnosti, že nechcú ísť z nemocnice domov
Rozhovor so zdravotnými klaunmi Jankou Sovičovou a Milanom Chalmovským o programe Cirkus Paciento na detskej psychiatrii.
Ako reagujú deti na detskej psychiatrii, keď k nim prvýkrát prídete s Cirkusom Paciento?
Janka: Väčšina z detí nás už pozná. Tým, že tam chodíme pravidelne v rámci bežných klauniád raz do týždňa, tak o nás vedia a nie sú až takí prekvapení.
Milan: V rámci Cirkusu Paciento však neprichádzame úplne ako klauni. Nemáme klaunský nos a máme len náznak kostýmu. Prichádzame skôr ako kamaráti alebo ľudia, ktorí tam s nimi budú tráviť čas a budeme spolu niečo vytvárať.
Aký rozdiel spraví to, že pri programe Cirkus Paciento nenosíte klaunský nos?
Milan:Nie je to o tom, že klauni vás prídu zabaviť, ale skôr sa bavíme spolu.
Janka: Je to iný spôsob práce. Pre deti tam nie sme ako klauni, ale skôr takí polo-lektori.
Milan: Sme tam na to, aby sme sa s nimi zahrali, zabavili, trávili spolu čas a popritom sa niečo naučili. Do ničoho ich nenútime, všetko by malo vzniknúť prirodzene a tak, že ich to baví.
Janka: Používame hry ako prostriedok na to, aby sme sa k deťom priblížili, vedeli pracovať s dynamikou skupiny na oddelení a aby si aj oni navykli na seba. Niektorí sa možno nepoznajú alebo sa menej kamarátia. Hry nám pomáhajú urobiť ideálnu atmosféru v skupine.
Milan: Cirkus znamená istý spôsob fungovania skupiny. Keď vyberieme žonglovacie loptičky či žonglovacie šatky, robíme akrobaciu alebo s balančnými rekvizitami, už rekvizita sama o sebe je taká silná alebo ich tak inšpiruje, že ich to baví. Baví ich naučiť sa žonglovať a my sa k nim cez to dostávame, cez učenie si s nimi vytvárame vzťah. Cirkus sám o sebe je zábava.
Janka: A vždy, keď sa im niečo podarí, tak je to ich vlastný úspech, nie náš. Zdvihne im to sebavedomie.
Je ťažké motivovať deti na psychiatrii k tomu, aby sa zapojili do vášho cirkusového tréningu?
Janka: Každý je na tom inak. Každé dieťa, každý tínedžer je iný v tom, čo ho baví. Mali sme tínedžerov, ktorí do toho išli hneď. Pre niekoho sme museli nájsť správnu rekvizitu. Niekto sa chcel len pozerať, ale už len to, že bol s nami, bolo pozitívne - prekročil svoje hranice. A nakoniec prišiel s niečím, čo by chcel on sám robiť, takže sme to potom zakomponovali do cirkusového predstavenia. Je to o hľadaní akejsi brány k dieťaťu. A väčšinou sa nám to podarí nájsť.
Máte konkrétny zážitok práve z vášho posledného cirkusu na detskej psychiatrii?
Janka: Pamätám si jedného tínedžera, ktorý si vyžadoval celý týždeň špeciálny prístup. Mal potrebu mať našu neustálu pozornosť. Počas záverečného vystúpenia sme ho v istom momente nechali, aby sa zapojil medzi iné deti, ktoré práve vystupovali. Sám od seba pracoval s cirkusovou rekvizitou a bolo na ňom vidieť, že je šťastný.
Milan: Ja si pamätám na jednu dievčinu, ktorá nepoznala Cirkus Paciento a nepoznala ani klaunov. Na psychiatrii bola prvýkrát. Počas cirkusu navštevujeme deti každý deň od pondelka do piatku a ona zistila až vo štvrtok, že je to výnimočné, že takýto cirkusový týždeň sa na tomto oddelení deje iba raz za rok. Bola neskutočne šťastná z toho, že to vyšlo tak, že je na psychiatrii práve tento týždeň a mohla cirkus zažiť.
A ešte nezabudnem na jedného chlapca. Bol jedným z tých, ktorým išlo hneď všetko, čo chytili do ruky - hociktorú cirkusovú rekvizitu zobral, všetko mu išlo a všetko ho bavilo. V piatok sa malo konať cirkusové vystúpenie a lekár mu oznámil, že ho vo štvrtok prepúšťa domov. Bol som pri tom, keď chlapec prosil doktora, aby ho v nemocnici nechal do piatku, aby sa mohol zúčastniť vystúpenia. Doktor mu povedal, že jeho posteľ potrebujú pre iného pacienta a on bude prepustený. Povolil mu však, aby sa v piatok vrátil a pridal sa k záverečnému vystúpeniu. To sa nám stáva pravidelne, že cirkus je taký silný a dáva deťom taký pocit výnimočnosti, že nechcú ísť domov z nemocnice.
Tohto chlapca nebolo treba motivovať – on motivoval nás.
V čom vidíte najväčší prínos programu Cirkus Paciento pre deti na psychiatriách?
Milan: V tom, že deti majú radosť zo života, že majú chuť žiť. Často sa na psychiatriách stretávame s pacientmi, ktorí sú traumatizovaní. Sú tam deti, ktoré sa pokúsili o samovraždu. Keď zrazu vidíš, ako sa tešia zo života, ako robia pomaly saltá a iné cirkusové kúsky, tak to je najviac.
Čo je pre vás pri klaunovaní na detskej psychiatrii najťažšie a najkrajšie?
Janka: Najkrajšie je, keď vidíš, že sa decká tešia, keď sa im niečo podarí a že sú s nami radi. Neviem, čo je najťažšie. Niekedy môže byť ťažké nájsť cestu ku konkrétnemu dieťaťu.
Milan: Pre mňa je niekedy ťažké sa odosobniť. Mnohé z tých detí sú naozaj v ťažkých stavoch. Je náročné nájsť niečo, čo ich bude baviť, lebo ich často vôbec nič nebaví. Majú svoje trápenia. Preto nájsť niečo, čo ich bude zaujímať, je to najťažšie. Mám pocit, že nič nebude fungovať, že častokrát sú ich traumy také silné, že sa cez ne nedá dostať. Ale práve to ma stále motivuje hľadať správny moment, kedy sa také dieťa otvorí.