Akú farbu má smiech?
Akú farbu má smiech? Ja si myslím, že červenú. Ako líca, keď sa dievča zapýri pri nesmelom úsmeve. Ako jahoda, keď ju pošteklia slnečné lúče. Ako malý penový červený nos zdravotného klauna, ktorý dokáže rozosmiať. Mám dve obľúbené farby – červenú a fialovú lila. Ako zdravotná klaunka, Janka Sovičová, som hrdou nositeľkou červeného nosa a choré deti v nemocniciach ma volajú vrchná sestra Lila. Týmto menom sa predstavujem aj v programe, v ktorom chodíme navštevovať dospelých pacientov na onkologických oddeleniach.
Práve tu býva potreba smiechu veľká. Dospelí pacienti si, na rozdiel od detí, plne uvedomujú závažnosť svojho zdravotného stavu. O to viac je potrebné podporiť ich psychickú pohodu. Našim cieľom počas klauniád je priniesť im rozptýlenie, uvoľniť napätú a ťaživú atmosféru a aspoň na chvíľu ich odpútať od starostí, obáv či bolesti.
Pred rokom som bola s klaunským kolegom, doktorom Koalom, na klauniáde pre dospelých v Nitre. Pripravení a dôstojne upravení sme nakukli cez okienko vo dverách do jednej z izieb. V posteli ležala pani Eva, zhruba v mojom veku. Šatka na hlave bola neklamným znakom prebiehajúcej onkologickej liečby. Doktor Koala mal v tom čase hrivu dlhých hustých vlasov, a tak sme sa pri pohľade na šatku zháčili. Nechceli sme ju provokovať a rozosmútiť pohľadom na jeho dlhé vlasy, ktoré by jej mohli bolestivo pripomínať, čo stratila. A tak sme usúdili, že bude lepšie, keď si vlasy schová do čiapky.
Vošli sme do izby a začali sme klaunovať. Rozprávali sme sa, žartovali, hrali na ukulele a spievali. Pani Eva sa smiala a spievala s nami. Už-už sme boli na odchode, keď nás zastavila s prosbou: „Prosím, nemohli by ste si dať dolu čiapku? Vy predsa nemusíte nič skrývať,“ a ukázala prstom na hlavu doktora Koalu. Pozreli sme na seba neistým pohľadom. Doktor Koala si dal dolu čiapku a dlhé vlasy mu slobodne padli na plecia. Pani Eve sa rozžiarili oči. Kolegovi nebolo viac treba. Začal hrať veselú pieseň a pri tom krútil hlavou, až sa mu vlasy rozlietali na všetky svetové strany akoby bol na nejakom rockovom koncerte. Keď videl úžas a nadšenie pani Evy, pomalými krokmi sa priblížil k jej posteli. Smiala sa krásnym zvonivým smiechom obdivujúc jeho lietajúcu hrivu nad svojou tvárou.
Uvedomila som si, že ľudia, ako pani Eva, možno nepovažujú stratu vlasov za taký veľký problém, ktorý by sme mali my zohľadňovať v našom prístupe k nim. Hlavné je, že humor v nich stále je, len je možno schovaný pod ťarchou choroby a liečby. Ale práve na to sme tam my, zdravotní klauni, aby sme im vniesli do dní trochu ľahkosti a tak potrebného smiechu. Veď nielen vlasy sú korunou krásy. Oveľa dôležitejšie je, keď tvári kraľuje úsmev a smiech od srdca.
